|
Hmla
V tme ho skoro nebolo vidieť. Len slabý odraz svetla pouličnej lampy na žlto farbil strop kuchyne. Pod ním stál vysoký chudý tieň, ktorému vlasy viseli do sklonenej tváre. Stál pred sporákom a rozmýšľal, či pokrútiť tým kohútikom alebo nie. Kohútik - to bol taký obitý kus čiernej umeliny. Stál pritom ustrnutý prekvapením zo samého seba. Bola to preňho už nová úroveň; doteraz premýšľal len všeobecne, či si má pustiť plyn. Trvalo mu to už okolo mesiaca, ale každý deň zisťoval, že sa nerozhodol ani pre jedno, ani pre druhé. Dni rástli do týždňov a neplodne mizli preč.
No včera večer sa rozhodol. Celý byt je uprataný a list je napísaný, takže už zostal len posledný krok. Celú noc nemohol zaspať, tak reku, načo bude strácať čas - a tak stojí tu, pri sporáku. A má veľký problém: otočiť alebo neotočiť? Ale veď to už toľkokrát prebral a prežul, tak by si už s tým mohol dať pokoj. To je tak... doteraz stačilo myslieť, ale teraz treba skutočne tým kohútikom otočiť.
Vedel, že mu vôľa vystačí tak na pár sekúnd, čo treba na otočenie kohútika, ale bude to stačiť. Bude to musieť stačiť, cítil to. Položil ruku na kohútik. Dýchal ťažko, ale už nepochyboval, či to má spraviť, alebo nie. No pochybnosti sa mohli rýchlo vrátiť, takže... trochu zatlačiť a... raz, dva, tri... krúti! Otočil kohútikom len trošku a už počul, ako dýza poslušne uvoľňuje plyn. Fascinovaný odstúpil od sporáka. Tak predsa! A ani to nebolelo. Vlastne sa cíti celkom dobre. Konečne niečo spravil, nejaký skutočný čin, po celých tých mesiacoch. Do uší mu bilo srdce. Prekročil hranicu medzi životom a smrťou a pôsobilo to naňho bizarne, čudne, fascinujúco. Vychutnával ten pocit. Ktovie, keby bol taký "rázny" aj predtým, možno... ale to nič. To už nie je jeho starosť. Sadol si na stoličku.
Rozhodnutie padlo až včera večer. Vôbec celý deň bol nezvykle aktívny - nepokojne sa prechádzal po byte. Navečer mu niečo nečakane osvietilo rozum natoľko, že sa vymotával z bludných kruhov večne omieľaných, už skysnutých myšlienok. Svitalo mu - stále určitejšie si uvedomoval, ako to s ním je: Nejako to prefilozofoval. Ak sa napríklad zamyslel, či zatelefonovať nejakým známym, okamžite ho napadli tisíce dôvodov, prečo nie, vnútorných výhovoriek pre seba samého - pre svoju hanblivosť. Hanblivosť je nevyhnutným dôsledkom dlhšieho premýšľania o sebe, čím viac a čím úprimnejšie sa človek zamyslí nad sebou, tým pravdivejšie sa uvidí. A to nie je pekný pohľad, lebo mu neunikne všetka tá špina, ktorá zostáva iným ľuďom ukrytá, pochovaná v záhyboch jeho duše a pamäte. Takto stráca sebadôveru, a pretože väčšinou je v detinskej naivite presvedčený, že pretvarovať sa je niečo záporné, dá to na známosť svojmu okoliu.
Príliš sa zamýšľal nad sebou samým bez toho, aby mal dosť síl žiť s pravdou o sebe. Postupne zistil, že jeho sebaúcta bola úctou k ničomu a keď hľadal vlastnú hodnotu, s panikou nenašiel nič, čo by stálo za reč. Všade stretával len papierové, prázdne uznania, ale tie neuspokojovali jeho nároky na samého seba. Vtedy ho po prvýkrát napadlo, že nemá právo chodiť po tomto svete so vztýčenou hlavou. Lenže takto sa žiť nedá. Ku človeku sa dnes ostatní správajú rovnako, ako on sám k sebe, nikto si neváži toho, kto si neváži sám seba. Kto nemá smelý pohľad, široké lakte a ostrý jazyk, toho vyvrhne ľudská spoločnosť v každej jej forme - aj v materskej škôlke sú "tí dole" a "tí hore". A malé dieťa to vie, aj keď nad tým nerozmýšľa. Neskôr si zvykne, zapadne. O čo výraznejšie a ostrejšie si toho ale bude vedomý niekto, kto posledný rok strávil umŕtvený pozorovaním, ako sa prepadal medzi "tých úplne najnižšie"! Kto sa pozeral okolo seba a nevidel nič veselé. Všetci naokolo sa smiali, a on len počúval a nechápal. Teda, chápal, ale bohužiaľ mu to nepripadalo vtipné. Niekedy sa premohol a smial sa tiež, dokonca mu to trochu pripadalo zábavné, také bláznivé, ale aj tak zostával vo vlastnom pochmúrnom bahne. Nikdy neprenikol medzi "nich", hocijako sa škriabal po tenkej, ale pevnej, chladnej stene. Zakaždým to bolo niečo iné a pritom také isté. Bože, tie chvíle, keď to pocítil...
Postupne sa tam aj prestal predierať a začal každému tým pádom pripadať ako nenormálny. Šialenstvo je miera vzdialenosti od ostatných ľudí a on bol od nich už poriadne ďaleko. Malichernosti, spomienky, sivasté mútne myslenie mu umŕtvovali telo aj... ten zvyšok. Žltastú tvár s poloprivretými očami opieral hneď nad chudými, poloskrčenými kolenami. Niekedy však vstal a dlho si zblízka obzeral vlastnú tvár v zrkadle. Mastné svetlohnedé vlasy rámovali prízračne žltú neoholenú tvár. Ak sa bližšie prizrel, videl na pokožke malé hnedé škvrny, ale nebol si celkom istý. Najviac si obzeral vlastné oči. Vôbec nedominovali tvári, ako by mali, boli bez lesku, mútne, s pohľadom v prázdne. Nemali ani stuhnutú náhlivosť ako oči mŕtvoly, lebo v tých sa ešte odrážal minulý život. Vôľa, vitalita, život - to všetko mu pripomínalo všetko, len nie jeho samého. Inokedy sa díval cez okno, ako plynie život okolo. Videl ľudí, ako sa na chodníku smejú, rozprávajú, hádajú a udobrujú. Každý mal svoje radosti, hoci on v súlade so svojou povahou videl hlavne ich trápenia. Aj tak im závidel. On totiž v prítmí tvaroval svoj chudý chrbát do rohu postele a steny.
Nejako to prefilozofoval. To v ňom bolo už počas posledného roku, ale asi len čas chýbal, aby si to uvedomil - nebol ako ostatní ľudia a nevládal byť sám. Samota, pocit vákua okolo seba, to bolo to zo všetkého najhoršie. Je príliš odlišný a čudný. Už ten plyn aj cítil. Zahniezdil sa na stoličke a nohy si vyložil na druhú. Ten plyn cítil stále silnejšie... ale nie, to si len sám vsugeroval. V skutočnosti ho bolo cítiť slabo, aj to len pri sporáku. Rozhliadol sa a všimol si niečo iné: aké je to všetko zvláštne! Sporák, stôl, chladnička, na všetkom a všade už videl úplne iné veci, keď sa s nimi už podvedome rozlúčil.
Biele dvere, a zrazu vidí, že ich biela je viac-menej sivá. Zvláštne. Prizerá sa bližšie a... naozaj. A na chladničke už nevidí šmuhy, ktoré tam predtým boli. Pri dennom svetle ich nebolo možné vidieť, len pri tom žltom z ulice. Ale teraz tam už žiadne šmuhy nie sú. A koberec... No, teraz na podlahe vlastne žiadny koberec nebol. Len malé lesklé chumáčiky polyesteru a medzi nimi veľké medzery, v tých medzerách sa sem-tam zalesklo navoskované plátno... To nič, len sa mu trochu zakrútila hlava. Pomaly sa zdvihol zo zeme a prišiel ku oknu.
Veľké okno na tmavú ulicu bolo celé zahmlené. Nejako automaticky, zvlášť nad tým nerozmýšľal, zotrel rukou niekoľko kvapiek rosy zo skla. Pritom ho najviac zaujalo, ako cudzo vnímal vlastnú ruku. Bol to len nástroj, nič viac, a navyše, aký nešikovný. Prsty sa treli po skle ako mŕtve a stuhnuté húsenice. Vôbec nič necítil. Zdvihol svoju pravú dlaň až celkom ku očiam, aby si ju v sporom svetle zblízka prezrel. Vráskavé kĺby na prstoch, bledé nechty, studené brušká prstov - to všetko bolo neužitočné, nehybné a odumreté. O chvíľu bude takýto celý, pomyslel si. Nijako zvlášť ho to nenastrašilo. Namiesto toho topornou dlaňou pozotieral rosu zo skla, dosť nato, aby ponad balkónové zábradlie videl domy oproti. Tá ulica mu pripadala prázdna, až príliš cudzia, prázdna a mŕtva. Všade bolo ticho, len plyn rovnomerne syčal.
Odrazu sa v jednom okne zažalo svetlo. Bolo to obyčajné, anonymné panelákové okno a svietilo ako jediné široko - ďaleko. A to okno znova zhaslo a zaradilo sa tak medzi ostatné. Teraz by ho už nevedel nájsť medzi ostatnými. Ale aj tak... Napadlo ho, čo ak za každým z tých okien sedí niekto ako on. Alebo aspoň za každým druhým, každým tretím. Čo ak tam sedí niekto ako on? Možno si nepustil plyn, ale premýšľa nad tým a je tomu blízko. Nestojí mu ten človek zato, aby ho varoval? Nejaký hlas bez hlasu, číra myšlienka sa mu rozliala po mozgu a jeho chaotická myseľ sa jej okamžite bez výhrad chytila: Pravdaže stojí! Toto romantické vzplanutie bolo úplne jedinečné a unikátne, kam až pamäť siaha, ale našťastie nemal príležitosť sa nad tým hlbšie zamyslieť - v prvom rade bolo treba otvoriť dvere. O chvíľu tam stál kompletne iný človek, s cieľom, snahou a túžbou. Zavesil nehybnú dlaň okolo kľučky. Neužitočné prsty sa len toporne chveli, takže musel tlačiť celým ramenom. Divo mu bilo srdce, ale to si nevšímal. Fučal pritom ako kôň, až ho prekvapil ten odpor kľučky, ale neprestával. Toho človeka je treba zachrániť. Veď on by ešte mohol niečo v živote dokázať, nejako sa z tohoto vyhrabať, hoci aj začať odznova. Teraz to len musí vydržať a bude aj lepšie. A to mu treba povedať, aby vydržal, možno len zopár dní. Ten druhý nato má.
Kľučka konečne zaškrípala a dvere sa trocha odchýlili od zárubne. Nervózne stiahol ruku a natlačil ju do úzkej škáry. Chvíľu trvalo, kým sa tam tuhé prsty dostali, ale nakoniec sa podarilo. Zatiahol ramenom a dvere sa odrazu škrípavo otvorili. Stratil stabilitu a spadol cez prah na betónovú podlahu balkóna. Chytil sa zábradlia a kŕčovito prskajúc sa vytiahol hore. Už sa ako - tak držal a znovu začal myslieť na svoj úmysel. Bolo treba zakričať, ale bol ešte udychčaný, červenalo sa mu red očami, vzduch mu pískal v nose. Vietor mu ochladzoval spotené čelo. Čo teraz? Bolo treba niečo zakričať, aby ho tamten počul. Ale čo? Hlavou mu prechádzali rôzne návrhy, ale žiadny sa mu nepáčil: jeden bol príliš patetický, ďalšie dva zasa naivné... Ale oveľa viac ho trápilo niečo iné: hanba. Čo sú to za nápady, bliakať nadránom na ulicu? Čo keby ho niekto počul, niekto na ostatných balkónoch, dokonca niekto známy... To všetko nebolo podstatné, keď si úprimne priznal, čo to bolo, bola to obyčajná hanba, hanblivosť. Odrazu si uvedomil, že z toho bakóna čumel na chodník, ale aj tak ho vlastne nevidel. Nevidel ho preto, lebo bol zamyslený, rozmýšľal. Bolo to zasa presne ono - rakovina jeho duše a on sa videl padať do známej tmavej hlbočiny ako toľkokrát predtým. Znova mu napadlo, že mu vôľa vystačí na pár sekúnd, a tak sa pripravil... Zasa to bude musieť fungovať (hlavou mu prebleslo, aký to je dobrý systém)... Nakoniec sa vzoprel na zábradlí a povedal: "Vydrž." Doslova to povedal. Nefungovalo to a nebol to dobrý systém, táto sekundová koncentrácia. Jeho výzva nemala šancu doletieť k náprotivnému oknu ani v tejto tichej noci. Mohol ju počuť tak dolný sused, čo tam chodieval fajčiť. Ale nad tým on už nerozmýšľal - bol zhnusený sám zo seba, zo svojej slabosti, zbabelosti, že zo seba nedostal viac ako slabé zachrípnuté zakvičanie. Ako na zavolanie sa objavili staré známe spomienky, hlasy, obrazy... Zasa nevládne ovisol na zábradlí a nadlho tak zostal.
Spustil váhu tela z rúk na nohy, ktoré boli už mimochodom celkom stabilné, lebo vonkajší vzduch mu už stihol prečistiť rozum. Otočil sa a odchýlil dvere do kuchyne. Nohy ho hneď poslúchli a dokonca aj končeky prstov precitli a už len trošku pobolievali. Cítil sa ako človek, ktorý si pomýlil telo. Už ho nevozilo na všetky strany. Oproti troske, čo ešte pres pár minútami padala na tom istom mieste, bol ako vymenený. Ale to bola len čisto záležitosť tela. V rukách mohol cítiť silu a v nohách istotu, a preto mu pripadali cudzie. Pozrel nad seba, kde pouličná lampa premietala v mdlom žltooranžovom svetle jeho tieň a videl, ako vietor povieva záhybmi trička, videl nie príliš vysoko, tak normálne vztýčenú hlavu a pomerne široké ramená. Čudoval sa, kto je to tam s ním na balkóne. Celý tieň sa s každým nádychom trochu pohol. Zatriasol hlavou a prešiel do dusnej kuchyne. Zatvoril kohútik na sporáku, zamkol dvere na balkón a zatiahol záves. Keď sa presvedčil, že vnútri je úplná tma, sadol si na stoličku a prehodil pravú nohu cez ľavú. Už to nebude dlho trvať.
^ |
