Vo výklade
Každý deň pri svojej ceste do školy prechádzam okolo dielne, kde rámujú obrazy.
Vo výklade ich vždy bolo niekoľko vyložených. Pamätám sa, že v deň, keď som prvý raz išiel do novej školy, tam bol obrázok poľnej cesty, strácajúcej sa v diaľke; naokolo bolo obilie, nevädza a divé maky. Ten obrázok sa mi veľmi páčil, pripomínal mi moju budúcu cestu na novej škole, krásnu a nádejnú. Vždy, keď som ráno išiel do školy, pozrel som sa naňho a on ma povzbudil, hneď sa mi nadchádzajúci deň zdal ružovejší. No prešli mesiace a obrázok sa z výkladu vytratil. Nahradili ho iné obrazy, väčšinou portréty žien od A. Muchu, zátišia, sem-tam krajinky. Niekedy tam boli iba plagáty k Víťaznému Februáru a VOSR. Raz sa tam objavil obraz akejsi ženy. Vyzerala veľmi hrdo a panovačne a ja som v nej videl presnú kópiu profesorky, ktorá nás učila deskriptívu. Jej hodiny boli hodinami hrôzy. Žili sme v neustálom strachu a strese. Od jednej hodiny k druhej, no napriek tomu som sa nevzdával. Bral som to ako nutné zlo, ktoré treba prežiť. A tak každé ráno cestou do školy som sa zadíval na obraz v nádeji, že sa to skončí. Avšak prešlo niekoľko mesiacov, obraz vymenili a nestalo sa nič.
Už dlho som sa nepozrel do výkladu. Priatelia mi rozprávali, že teraz je tam miesto obrazov umiestnené zrkadlo. Myslím, že je to tak správne. Každý sa môže zastaviť pred výkladom, pozrieť do zrkadla a zistiť, či mu ostala jeho vlastná tvár.
^
Poviedka - Sen
Niekto zvoní.
Bojím sa otvoriť. Čo ak je to černokňažník Abbaddon? Otvoríš dvere, on na teba hodí svoj plášť a unesie ťa. Potom mu naveky musíš slúžiť. Nie, neotvorím.
Niekto zvoní.
Bojím sa otvoriť. Čo ak je to upír? Otvoríš, on sa na teba vrhne a začne ti piť krv. A vtedy je už s tebou amen, stávaš sa takým istým upírom, ako je on. Nie, neotvorím.
Niekto klope.
Bojím sa otvoriť. Čo ak je to strašidlo, neviditeľný duch? Otvoríš dvere, vidíš, že tam nikto nie je, pomyslíš si - detský žart. No strašidlo sa medzitým nasáčkuje dovnútra a začne po čase robiť galibu. A vtedy je zle, lebo vyhnať sa dá len pomocou magických obradov, aj to nie každé. Ak je strašidlo mimoriadne zaťaté, neostáva nič, len sa vysťahovať. Nie, neotvorím.
Niekto zvoní.
Bojím sa otvoriť. Je to nejaký neurčitý strach pred bytosťou stojacou za dverami. Viem, mal by som sa pozrieť cez kuker, ale... Čo ak tam uvidím oko nejakej obludy? Pohľad takého oka zvykne zabíjať hneď v prvom okamihu. Nebudem riskovať.
Niekto klope. Čosi si mrmle pre seba. Áno, ten hlas spoznávam. Odomykám, odopínam retiazku.
Za dverami stojí Ján Buchan, otcov kolega, príležitostný speleológ, o ktorom hovoria, že zo svojich občasných výletov do neprebádaných jaskýň sa vracia akýsi...
^
Hrubá čiara
za budúcnosťou
Spravil som za budúcnosťou hrubú čiaru. Nemal som na to zvláštne pero, ani iné písacie potreby, ani som to neurobil štetcom či motykou, tobôž laserom. Jednoducho, spravil som ju a hotovo. Nie je dôležité, ako sa veci urobia, ale že sa urobia.
Spravil som hrubú čiaru za budúcnosťou. Nie za minulosťou, tých už bolo proklamovaných dosť, ani za prítomnosťou, tá sa sama vydeľuje z toku bytia, za budúcnosťou som ju spravil - za tou, ktorú všetci očakávajú, že bude.
Spravil som čiaru za budúcnosťou, hrubú. Tenkú by mohla poľahky prekročiť, alebo by som ju prekročil ja, tak by ma to pokúšalo. Hrubá je istota. Táto je hrubá dostatočne.
Spravil som za budúcnosťou čiaru hrubú. Zostali za ňou všetky neoprávnené výčitky manželiek, nedeterministické správanie a relativistické názory partneriek, nadutá povýšenosť šéfov v práci, bohorovné prehlásenia politických činiteľov, stuchnutá chuť smotánky, sliz komerčných televízií, informačný stres, nerealizované túžby a nádeje, stratená viera a hmlisto definovaná láska.
Spravil som za budúcnosťou hrubú čiaru. Svet nabral nový dych a zasa ide vpred.
^ |
