Radoslava Solčanská 1979

O zabúdaní

download

O zabúdaní
(2.2.2000)

Zabudol. Ľudia zabúdajú. Stáva sa. I mne.

V cukrárni pri škôlke som zabudla svoj prvý dáždnik. Nebol pekný, plastový a priehľadný s rozprávkovými postavičkami. Bol škaredý, ružovej farby s obitou žltou rúčkou. Môj prvý. Škoda nie?

V prvej triede som zabudla napísať domácu úlohu z matematiky. Prišlo mi to tak ľúto, že som sa išla ospravedlniť súdružke učiteľke so slzami v očiach. Rozumela som množinám, podmnožinám a prienikom, ale domácu úlohu som zabudla. Hrozné nie?

Raz som zabudla plavky doma. Tréner zúril a musela som robiť kliky a drepy. Zabudnúť na tak dôležitú vec. Hlúpe nie?

Keď bola mama na liečení, zabudla som dať nášmu psovi žrať tri dni. Aspoň schudol, nie?

Zabudla som definíciu ratifikácie na skúške z Medzinárodného Práva Verejného. Nevadí, pán docent ma ešte chce vidieť. Pre moje oči, nie?

Zabudli aj na mňa. Zabudli dať moje meno na tričko venované učiteľovi angličtiny na strednej škole. Zabudli ma zavolať na fotenie tabla. Nebolo pekné, asi by som nešla, keby ma zavolali. Lenže - oni zabudli. Kašlem na ne, nie?

Raz zabudol na mňa 15-ročný chlapec. Tí majú deravú pamäť. Zabudol na mňa na 2-3 roky, neviem presne - zabudla som. Po rokoch sa ozval, lenže zabudol, že ja som zabudla naňho tiež.

Včera zabudol ON. Smutné nie?

Zabudnúť lístky doma a stáť v hale SND. Vojsť do cukrárne, dostať chuť na kokosové gule a zabudnúť peniaze. Zabudnúť vypnúť plyn a odísť z bytu. Milovať sa bez ochrany a zabudnúť vziať Cilest. 

Mrzí ma to jeho zabudnutie, nemá? Prišlo skoro. Raz zabudne na moju tvár, na moje meno, na môj hlas, nevadí. Raz stretne iné dievča a mne povie "nebuď labuť" a že na mňa zabudol. Veď ja zabudnem... raz tiež. Nemám? Hlúpe, nie?

Nie, moje oči sú čistejšie.

^

Chcem ťa chytiť za ruku, dotknúť sa ťa a zastaviť ťa, ale hanbím sa. Zastavím sa teda ja, otočíš sa s prekvapením v očiach. Povedz slovko. A keď vidím tvoju tvár, zistím že sa ťa bojím a zašepkám: "Dobrý deň, smútok".

^

Ušlá mzda
(12.4.2000)

Sedím oproti Norbertovi na drevenej lavici v krčme pri Dube. Predo mnou kofola (pohár kofoly) a okolo dym a alkoholické výpary. Noro sa ošíva. Prezerá si ruky, hrabe si vo vlasoch, odkašliava si.. Privretými očami naňho pozerám a čakám. No čo chceš?! nadýchne sa a začína hovoriť. Nakloním hlavu vľavo a prezerám si miestnosť. Drevené lišty ako obklady, slamené lampy, vzadu automaty, vpredu pult a na drevených stoloch pološpinavé obrusy. Svetlá vrhajú tiene na steny, ktoré majú farbu jantáru. Ako je tu príjemne. Zopár ľudí sedí okolo veľkých pohárov piva, zopár fajčí. Tlmene sa rozprávajú s rukami na stoloch. Pozriem na Nora. Vysvetľuje a rozhadzuje rukami. Smutnými a neistými očami na mňa hľadí. S jemným úsmevom prikyvujem a pomaly si zapaľujem cigaretu.

Všímam si malinký plamienok zapaľovača. Chytí sa bieleho okraja cigarety a papier bleskovo stmavne. Potiahnem si to svinstvo do pľúc a vydýchnem. Ale áno, pokračuj. Cigaretu elegantne držím v ruke, zdá sa, že som pribrala. Zhrubli mi prsty. Za chvíľu je okolo mňa záclona dymu. Zdiaľky počujem Norov hlas. Pohár piva má dopitý. Kofola je fajn. Objednávam opäť to isté. Na čo?

Prestávam sa tváriť zúčastnene a zneistiem. Už ma nič nezaujíma. Akurát na zemi sú pekné kachličky. Striedajú sa, jedna okrová, jedna hnedá, jedna piesková. Moje obľúbené farby. Kofola mi už nechutí. Ideme? Vstávame a vchádzame do tmavej noci. V hlave si vyrátam ušlú mzdu.

^

Spoveď
(8.7.2000)

Položila som slúchadlo telefónu a sadla si do kresla. Počujem tvoj hlas a slová, ktoré vyšli z tvojich úst.

Pozerám von oknom, ale nič nevidím, nič nevnímam, len tú bolesť. Bolí ma všetko, hlava, srdce, telo. Zle sa mi dýcha a mozog je otupený. Pozriem do zrkadla a vidím, ako sa vyhadzujú červené fľaky na tvári. A tá bolesť, uhromujúca všetko vo mne, je neskutočná.

Pomaly vstanem, otvorím skriňu a vyberiem plavky. Idem si zaplávať. V bazéne nikoho niet, skočím hlavičku a cítim na pokožke studenú vodu. Vyfukujem bublinky a zúrivo plávam. Ledva lapám dych. Ako si mohol... Škoda, že si nemeriam čas. Po polhodine nevládzem, vydýcham sa a ľahnem si na chrbát. Rátam lampy and sebou, ako kedysi keď som chodila na tréningy, plávala znak a vedela, že pri deviatej lampe je koniec bazéna. Vychádzam z vody a keď zazriem v zrkadle štíhlu postavu, usmejem sa. Kŕčovito. Trpko. Vojdem do sprchy. Silný prúd vody ma uvoľňuje. Dopadá na pokožku ako jemné ihličky. Dotýkam sa samej seba a šepkám si: už nechceš. Všetku zlosť som spláchla spolu so sprchovým gelom.

V izbe sa oblečiem, jemne namaľujem. V bare si sadnem k pultu, ledva zdvihnem nohu v úzkej sukni. a objednám si alžírsku kávu. Hrám sa s retiazkou na krku, pomaly pijem tú skvelú tekutinu a obzerám si čašníka. Pristúpi a spýta sa, či si ešte niečo pani praje. Odpovedám, že slečna a že neskôr. Pritom si pomaly prejdem po krku, hrabnem do vlasov na zátylku a bezočivo sa mu smejem do očí. Je vysoký, má tmavé vlasy a oči. Pekné ruky s dlhými prstami, pekné mäkké ruky a rozmýšľam, čo s nimi robí v noci a čo túto noc... Otočí sa mi chrbtom a keď uvidím jeho zadok, už to viem.

Nenútene sa s ním rozprávam a počúvam lichôtky. Je milý. Keď zatvára bar a ja platím, jemne sa dotknem jeho ruky a tíško mu poviem, že mám peknú izbu s krásnym výhľadom. Zachripím číslo izby a odchádzam. Vo výťahu sa smejem a smejem... 

O jednej počujem klopkanie na dvere. Stiahla som ho do izby a bez slova začala bozkávať. A keď počujem opäť tie slová, chytím ho za zadok. Vyzlieka ma a pomaly tlačí k posteli. Zavriem oči a snažím sa nemyslieť na nič.

Ráno sa zobudím sama a som za to vďačná. Spomínam si na predošlú noc a zrazu mi príde zle. Utekám k záchodovej mise a vraciam. Nemám čo, len žalúdočné šťavy, ale je mi tak zle, tak veľmi...

^

^

Odchod
(12.11.2000)

Vedľa mňa vo veľkej posteli spí veľký muž a ja cítim jeho pach. Je spotený, hoci okná sú otvorené. Svitá. Obloha bledne.

Včera bolo fajn. Zábava v plnom prúde. Sobota večer. Tmavý bar. Podišla som k tmavému chlapcovi v bielom tričku. Chytila som ho za ruku a bez slova ťahala na parket. Nevidela som mu do tváre. Nevadí, chcem sa zabávať. Do rána. Objala som ho okolo krku, on ma oblapil veľkými rukami okolo pása. Zacítila som príjemnú vôňu a pritúlila som sa k nemu. Jeho ruka pomaly zchádzala po mojom chrbte a zastavila sa na mojom zadku. Celkom príjemné. Po štyroch pesničkách ma odviedol k baru a objednal štyri krát tequilu. Sadol si na stoličku a mňa stiahol na svoje kolená. Žmúril mi do očí a milo sa usmieval. Prešiel mi po tvári, vošiel mi rukou do vlasov a hladkal mi ich. Privrela som omámene oči a on si pritiahol moje ústa k svojim. Zavrela som oči, jemne sa chvela a on ma bozkával a bozkával...

Teraz pri mne odfukuje. Mohutný chrbát sa dvíha a klesá. Pozerám na strop a na obrazy povešané po izbe. Pomrví sa a dotkne sa môjho stehna. Pomaly sa odťahujem. Vystrčím hlavu z postele, dotknem sa rukami zeme a po kolenách sa odplazím k šatám. Postavím sa, zadržím dych a počúvam či ešte spí. Zdá sa, že hej. Po špičkách idem k dverám, v kúte nájdem kabelku i topánky. Bosá otváram dvere. Až na chodbe si vydýchnem . Letím schodiskom, dole sa obujem a rozmýšľam, či mi povedal svoje meno.

Otváram dvere nášho bytu, cítim hnusnú chuť v ústach a mierim do kúpelne. Pri raňajkách ti tvrdím ,že som prespala u kamarátky. "Podaj mi kávu", povieš len.

Sedíme v obývačke. Ty trochu zhrbený v kresle čítaš noviny. Nohy vyložené na konferenčnom stolíku. Vyšúchané rifle, sprané tričko. Vlasy ti už šedivejú. Pod očami kruhy tmavšie ako minulý rok. Líca máš vpadnuté. "Hej", zvolám. "Mh", povieš a ani na mňa nepozrieš. Zazvoní ti mobil, zapneš ho tým svojim spôsobom a povieš: "Čo je!" Pozerám na svoje papuče a rozmýšľam, čo navariť. Mobil vypneš, hodíš na stolík a čítaš ďalej. Prejdem si po krku , kde ešte teraz cítim bozky. Zviera mi hrdlo, ale ani nemuknem. Prehltnem hrču a ty zapínaš televízor. Futbal, hokej, formula, všetko je super. Idem do kuchyne. Očistím zemiaky, dám ich variť a vyťahujem z hornej poličky fritézu. "Hej", chcem ťa zavolať. Pri telke niečo frfleš, tak utierajúc si ruky do utierky vchádzam do obývačky. Ročuľuješ sa nad rozhodcom. Ticho sa pýtam, čo chceš piť. Čosi povieš a vysvetľuješ, čo sa stalo na ihrisku. Zatiaľ poutieram stolík a zdvihnem noviny zo zeme. Pozrieš na mňa pohoršene, keď noviny zašuštia. Och, prepáč. Zatiaľ vypražím šampiňóny, zavolám ťa do kuchyne. Nahádžeš jedlo do seba, bez slova odsunieš prázdny tanier a utekáš do obývačky. Búchaš päsťami do kresla a vykrikuješ. Poumývam riad a počas prestávky prídem k tebe a poviem: "Musím ti niečo povedať." Berieš noviny do rúk a ešte raz kontroluješ výsledky extraligy, mrmleš: "Počkaj". Vstanem, utriem riad, odložím fritézu a idem do spálne. Vyberiem dva kufre zo skrine a pomaly ukladám svoje veci do nich. Oblečiem si pekné šaty, vezmem plné kufre do rúk. Keď zatváram dvere, kričíš z obývačky, že čo som chcela, ale mne sa už nechce.

^

Neexistuje žiaden boh
(12.2.2001)

Neexistuje žiaden boh, žiaden tvorca, žiadne stvorenie, žiadne JA. Keby sme svojím srdcom neľpeli na pominuteľných veciach zmyslového sveta, keby sme sa vedeli zbaviť chamtivosti, nenávisti a žiadostí v nás, boli by sme slobodní. Ja chcem byť slobodná

Inak.

Múdry človek je ten, ktorý rozozná, čo je dobré a čo zlé. Je to človek, ktorý sa zbavil pudov a vášní. Je nezávislý od všetkého vonkajšieho. Vášne a pudy mätú rozum, predstierajú, že ľahostajné alebo zlé je hodnotné a nútia nás, aby sme sa o ne usilovali. Ja chcem byť múdra.

Inak.

Len prvý človek sa narodil slobodný. Mal možnosť riadiť sa Božou vôľou a dosiahnuť nesmrteľnosť. Bol však zvedený Satanom, prepadol hriechu a preto sú všetci ľudia týmto hriechom zaťažení ako hriechom dedičným. Nie sú slobodní. Musia podľa svojej prirodzenosti hrešiť a zomrieť, čo je odmena hriechu. Boh však vo svojom milosrdenstve vykupuje ľudí svojou milosťou. Ale nie všetkých. Niektorých vyvolí, iných zavrhne. A to podľa "múdreho a skrytého zaľúbenia svojej vôle". Ja chcem byť vyvolená.

Och, ja som tak "nemúdra". Som "neslobodná". Ale dúfam, že nie som vyvolená. Ja nemôžem byť vyvolená. To by bol výsmech. Pozerám na tečúcu riek, tichú, kalnú. Mám plné srdce chamtivosti a nenávisti? Mám. Som plná pudov a vášní? Som. Som hriešna? Som. Ja žialim za tým najcennejším. Za čímsi, čo by bolo najcennejšie. Za malým tvorčekom, za malým životom v mojom tele. Bolo i ono hriešne?

^

List
(19.3.2001)

Ležím vo vysokej tráve. Cez ľanové šaty cítim každý kamienok. Slniečko svieti a vyhrieva lúku. Keď sa podopriem rukami, vidím časť mesta. V hlave lietajú myšlienky. Tú na teba tlačím do najtmavšieho kúta. mám rada tento briežok pod cintorínom. Je tu ticho. Nepočuť autá ani ľudí. Je veľa hodín, treba ísť domov. Lenovi vstávam a pozerám na cestučku dole, na potok. Letím nadol ako strelená. Smejem sa, keď si spomeniem na kravince, ktoré som videla cestou hore. Pri potoku prudko zabrzdím a prejdem cez biedne lavičku. Kontrolujem si šaty a tenisky a zdá sa, že nebezpečenstvu lájn som unikla. Skutočne? Po schodoch vybehnem bez toho, aby som sa pozrela do poštovej schránky. Vrthnem do bytu a pýtam sa starkej na poštu. Ukazuje ni podlhovastú obálku s mojím menom. Snažím sa tváriť pokojne a zatvorím sa do izby. Obálku položím na stôl a pozerám sa do zrkadla. Odvaha mi vždy chýbala.

^