|
Spln mesiaca. Tajomný a krásny. Len sadnúť si a krásou kochať sa. Človek má chuť básniť. Stromy žiaria strieborným leskom, všade je posvätné ticho a všetko vonia vôňou tajomnosti. Po tráve mäkkej sťa dotyk nehy, kráčam pomaly a bosý. Blíži sa slávnosť mesačnej noci. Mesiac, ktorý sa mi zdá bližšie ako kedykoľvek predtým, žiari sťa strieborný metál.Oči oslepuje mi sila jeho jasu. Slovo nedokáže vystihnúť toľkú krásu. Neďaleká bystrina sťa žiarivá stuha, vynie sa pomedzi stromy a kríky a žblnkotá svoju večnú pieseň života. Zrazu rozzvučali sa neďaleké zvony a vzápätí prichádzajú i ony. Začínajú tancovať tanec obnovy a mne sa zdá ako by sa ani nedotýkali zeme. No ja, ako by som mal na nohách okovy. Nedokážem už vnímať rýchlosť ich premien. Až kým ma nevzali k sebe. Už neviem kto som, ani čo tu robím. Už necítim bolesť. Už necítim nič. Žijem ešte vôbec? Je to koniec? Alebo začiatok. Raz som jej napísal: Máš to najkrajšie Ferarri, aké som kedy videl. Jazdíš tak neuveriteľne rýchlo a tak neuveriteľne divoko. No nezabudni, že táto cesta patrí mne. Tak neriskuj. Spoznali sme sa len nedávno. Mala veľký sexappeal a viac energie, ako všetky elektrárne sveta dokopy. Tancovala, akoby to mala byť jej posledná noc. Keď sa okolo mňa zvíjala v divokom rytme samby zistil som, že nemá nohavičky. Bola tak rozpálená.... Odvtedy som si bez nej nevedel predstaviť život. Bola ako droga. Tak opojná a tak návyková. Nikdy nezabudnem na to, ako sme sa pri splne mesiaca kúpali v jazere. Ešte aj teraz mi z toho behajú zimomriavky po chrbte. Bola tak neuveriteľne nahá. Od chladnej vody mala husiu kožu a zdurené bradavky. Ja som sa tiež celý triasol od zimy, no keď sme splynuli mal som pocit, ako by som kráčal po slnku. Alebo keď sme boli na výlete a ona skočila z útesu. Zlomila si vtedy obe nohy. Často som ju chodil navštevovať do nemocnice s náručou plnou kvetov. Zlomila mi srdce... Odišla tak nečakane. Predávkovala sa extázou. Keď ležala v rakve mala blažený úsmev a pôžitkársky privreté oči. Bolo jej očividne fajn. Všetci plakali, no ona sa smiala... Ešte aj dnes sa zobúdzam na to, ako počujem jej smiech. Vždy keď sme to robili smiala sa do nepríčetnosti. To kvôli tej extáze. V poslednej dobe to kombinovala s kokaínom. Nepríjemná kombinácia. Z výšky do ničoty a späť. Bude mi chýbať... Tak sú tu Vianoce, Nuž, pravdu povediac, šťastie sa na nás ligoce zväčša až po Vianociach. Pred Vianocami sa na nás ligocú skôr kvapky potu. Zháňanie darčekov, balenie, varenie, pečenie, stres. No príbeh, ktorý Vám teraz porozprávam potvrdzuje, že Vianoce sú vlastne o niečom inom. Vždy som sa s ním chcel stretnúť. Toľko krát som o ňom čítal, toľko krát som o ňom počul, toľko krát som sa ho chcel opýtať prečo. Až jedného dňa... Konečne mám kúpené všetky darčeky. Ako vždy deň pred Vianocami. Tento rok mi to dalo skutočne zabrať. Dal som si záležať. Cítim ako mi kvapky potu stekajú po chrbte. Vonku je mráz, takže to veru nie je nič príjemné. Čo keby som si tak niekde vydýchol. Najlepšie na nejakom príjemnom a tichom mieste. Čo takto kostol. Nuž prečo nie. Je tam príjemne, ticho a pokoj. V kostole bolo len zopár stareniek, jedna mladá mamička s dvoma roztomilými, no neposednými deťmi a príjemné teplo. Sadol som si celkom do predu. S taškami plnými darčekov som zabral takmer celú lavicu. Myslím, že by sa ku mne zmestil nanajvýš jeden štíhly človek. Keď som sa obzrel zistil som, že práve taký človek sa našiel a sedí vedľa mňa. Mal peknú tvár, dlhé zvlnené vlasy, bradu a neuveriteľne prívetivé, prenikavé modré oči. Bol som si istý, že ho odniekiaľ poznám. "Ahoj", pozdravil a usmial sa. Bol očividne pobavený mojím prekvapeným výrazom. "Ahoj", odvetil som, no neprestal som sa čudovať. "Kto si?" Vyšlo zo mňa len tak mimochodom. "Som Ježiš", odpovedal. "To nie je možné. Ježiš je predsa tam", povedal som a ukázal som na kríž. "Nie priateľu", oponoval mi s bohurovným pokojom. "Ten člověk na kríži je mŕtvy, no Ježiš žije, je tu, sedí vedľa teba a rozpráva sa s tebou", pokračoval. "No dobre, ale jako je možné, že Ježiš má oblečenú riflovú košeľu, kraťasy a botasky z čínskeho obchodu?" Neprestával som sa čudovať. "A mimochodom nie je ti zima?" Dodal som a pokrútil som neveriacko-nechápavo hlavou. "Veď ani tebe nie je zima", odvetil. "No hej, ale ja mám oblečené... Kurnik-šopa! Tiež tričko, kraťasy a botasky z čínskeho obchodu!" Dokončil som s výkričníkom, a moje prekvapenie bolo silnejšie, ako kurz dolára. Okrem toho sme totiž sedeli v parku na lavičke a všade bolo plno ľudí, slnka, pohody a leta. "Milujem leto!" Vyhŕklo zo mňa ani neviem ako. "Ja viem", povedal Ježiš. "Ja tiež", dodal s úsmevom. V tejto chvíli som sa nezmohol na iné ako: "Uau!" "Uau!" Odpovedal Ježiš a zasmial sa. "Ako je to možné?" Opýtal som sa. "Nič nie je nemožné", odpovedal Ježiš. "Stačí len chcieť", dokončil som. "Učíš sa rýchlo priateľu", odpovedal Ježiš a znova sa zasmial. "Je to krásne!" Rozplýval som sa. "Áno, no nie pre každého", zvážnel Ježiš. "Pozri sa tam". Smerom ktorým ukázal sedel chlap v čiernom obleku a predával mladým chlapcom a dievčatám balíčky s bielym práškom. "Toto je Satan", povedal Ježiš. "Skutočne, chýba mu už len chvost, kopyto a rohy. Vyzerá... slizko", povedal som. "Nie priateľu, Satan sa snaží vyzerať nenápadne. Bude sa vydávať za tvojho priateľa, za ochrancu životného prostredia, za verného pomocníka, bude veľmi starostlivý, bude ti hovoriť o nespravodlivosti na svete a bude ti ponúkať ľahšiu cestu k šťastiu, ľahšiu cestu k peniazom... Ale je to obchod s ľudmi a s ich dušami", vysvetľoval Ježiš. "Áno, New Age, pyramídové hry, dealeri drôg...", doplnil som Ježiša. "Je jedno ako to nazveš priateľu. Podstata je tá istá. A tá podstata je zlo". Zrazu sa muž v čiernom obleku postavil a s úškrnom od ucha k uchu vykročil priamo k nám. Keď už bol takmer pri nás, zistil som, že Ježiš sa niekde vytratil. Jednoducho zmizol. "Zdravím ťa chlapče!" Prehovoril muž v čiernom obleku. "Vyzerá to tak, že tvoj priateľ ťa opustil", povedal a uškrnul sa ešte väčšmi. "Áno, práve teraz, keď ho najviac potrebujem", pomyslel som si. "No jasné, to je pre neho typické". Povedal muž, ako by mi čítal myšlienky. "No môžeš si byť istý, že ja ťa neopustím nikdy! Vždy sa budeš môcť na mňa spoľahnúť", povedal a v očiach sa mu roztancovali dva červené plamene. "Mimochodom, volajú ma Lucifer", dodal. "Áno, myslel som si", povedal som. "No môžem ťa ubezpečiť, že nemám záujem o tvoje služby", snažil som sa ho odbiť. "Nie tak unáhlene! Zahrávaš sa s ohňom chlapče!" Povedal Lucifer. "Lenže ja som hráč!" Odpovedal som. "Keby som nenapísal túto poviedku, tak si na tomto mieste ani necekneš!" Povedal som a pozrel som sa mu priamo do očí. "Možno si spravil chybu, že si vôbec túto poviedku začal písať." Povedal Lucifer. Možno, ale práve sa ju chystám ukončiť, takže sbohom Lucifer!" "To hádam nemyslíš vážne!" Povedal Lucifer ženským hlasom a zrazu predo mnou stálo dievča s čiernými brčkavými vlasmi a bujným poprsím. "Obávam sa Lucia, že nie si môj typ", vysúkal som zo seba horko - ťažko (neviete si predstaviť koľko mi dalo námahy, aby som sa jej nehodil k nohám a nepovedal jej: "Som iba tvoj, rob so mnou čo chceš!"). "A čo povieš na toto?" Povedala a rozopla si blúzku. Mala krásne, veľké prsia so zdurenými bradavkami. Takmer mi vyskočili oči z jamôk, no zachoval som si chladnú hlavu a s roztraseným hlasom som povedal: "Nuž to, že máš veľmi šikovného plastického chirurga." "Toto je pravé, vyskúšaj", povedala a priložila moje ruky na svoje prsia. Zovrel som ich tak pevne, že mi z nich do tváre vytryskol prúd mlieka. Bolo horúce a malo horko-kyslú chuť. To už bolo aj na mňa priveľa a tak mi neostávalo nič iné ako zvolať "Bože pomôž mi!" a dopísať túto poviedku. Keď som potom o deň neskôr s rodičmi a súrodencami rozbaľoval darčeky pri stromčeku vedel som, že toto boli celkom iné Vianoce. Neskôr som sa Ježiša opýtal: "Kde si bol celý ten čas? Myslel som, že sme priatelia." Štastie, že ma to napadlo. Inak by táto poviedka mohla dopadnúť celkom ináč. Milujem čerešne. Včera som ich zjedol plnú misu. Bolo v nej sice viac červíkov ako čerešní, ale chutilo mi. Keď som sa dnes ráno pozrel do zrkadla, uvidel som ako sa mi jeden červík usadil v kútiku úst. Bol trochu horký, no keď mi skĺzal dolu hrdlom pocítil som sladkastú chuť. Keď som sa pozrel von oknom uvidel som, že čerešne sú ešte červenšie ako včera. Dostal som na ne obrovskú chuť. Po šteklivej tráve som bosý prešiel k čerešni a vyšplhal som sa až na najvyšší konár. Tu sú čerešne najsladšie. Odtrhol som tú najčervenšiu a položil som si ju na jazyk. Zo slastným pocitom som jazyk pritlačil o ďasná. Vtej chvíli som cítil ako mi dolu hrdlom steká sladkastá šťava. V zápätí som na jazyku pocítil jemné mrvenie. V tejto čerešni boli dvaja. Keď som ich prehĺtal, cítil som ich horkosladkú chuť. Odtrhol som ďalšiu čerešňu a s pôžitkom som sa do nej zahryzol. Zrazu som cítil ako mi mäkne telo a ja vnikám do čerešne. S privretými očami som sa zahrýzal do sladkej mäkkej dužiny a opojná šťava mi zapĺňala žalúdok a celé telo. Vo chvíli, keď som cítil akoby som mal už už prasknúť, oslepilo ma svetlo. Niekto z mojej čerešne odhryzol obrovský kus. Zrazu som pred sebou uvidel veľký jazyk, biele zuby, zvrásnené ďasná a strašidelné čierne hrdlo. Začal som sa mrviť zo všetkých síl, no pri náraze do veľkej tvrdej mandle som omdlel, moje mäkké telo sa roztrhlo a začala zo mňa vytekať sladkastá šťava... Jeden doktor na stáži raz navštívil miesto honosne nazývané "Mentálny inštitút". Pri návšteve najťažšie chorého pacienta sa ho pýta: "Ako ste sa sem dostali a aká je povaha vašej choroby?" Potom sa mojej žene narodil syn, ktorý bol samozrejme tiež otcov švagor, pretože bol brat jeho manželky. No a ako som vám hovoril, moja nevlastná dcéra bola tiež mojou matkou, takže jej malý brat bol teraz i mojím strýkom. No a z toho vyplýva, že moja žena, ktorá je matkou mojej nevlastnej matky, je tiež mojou babičkou a ja som jej vnuk. Ale to nie je všetko. Preto, že mám za ženu nevlastnú babičku, niesom len jej manžel a vnuk, ale som tiež svoj dedko. Teraz už chápete prečo som tu ?" Karolína je veľmi pekné dievča. Keby nemala krivé nohy, plochú hruď a pokazené zuby, bola by ešte krajšia. Chlapi za ňou šalejú. Možno aj preto, že tu iné dievča nie je. Zajtra to budú dva týždne čo sme stroskotali. Včera došla Janovi trpezlivosť. Rozhodol sa, že domov dopláve sám. More je však plné žralokov. Bol to nepekný pohľad. Dnes sme sa rozhodli, že si postavíme chatu. Máme na to viacero dôvodov. Jedným z nich je, že z jaskyne nás vyhnali miestne medvede. Ale aj tak nám už zatekalo. Vykopali sme základy a išli sme hľadať drevo. Nijaké sme však nenašli a tak sme museli vyhnať medvede z jaskyne, upchali sme dieru cez ktorú nám zatekalo a uložili sme sa k spánku. Ešte predtým sme si však pripravili prskavky, sviečky a ohňostroj na zajtrajšiu oslavu. Zajtra to budú dva týždne čo sme stroskotali. "Si obyčajný hlúpy pes!" Povedala a hodila do mňa klbko ponožiek. "Ničomu nerozumieš!" Povedala vyčítavo a zaborila svoju tvár do vankúša. Zobudila sa až nato ako jej oblizujem chodidlá. "Choď niekam! Počul si?! Nechaj ma na pokoji!" Povedala a pritúlila ma k sebe. Dnes som zase dostal na večeru tie hlúpe chrumky, ktoré vyzerajú ako malé čokoládové kosti. Tak dlho som už nemal kožku z kuraťa, alebo dobrý mastný kúsok slaniny. Tak to vyzerá, keď ženy prestanú držať diétu. Vtedy začne držať diétu ich pes. Schudol som dobrých päť kíl. Rebrá mi tuším trčia už aj z uší. Ak to takto pôjde ďalej tak zo mňa za chvíľu ostane len kôpka kostí. A Rita sa za mnou už ani neobzrie. Asi to budem riešiť tak ako to robia ľudia. Vyhlásim jednoducho protestnú hladovku proti diéte a hotovo. Ale nie. Ja predsa nie som žiaden rebel. Som poslušný a krotký psík. Inak by ma Ivana neškrabkala za ušami. Nepoznám nič príjemnejšie. Vlastne... Poznám. Ale toto je hneď za tým. Škrabkanie skončilo, Ivana si išla umyť zuby a ľahla si do postele. Chvíľu si ešte poplakala a potom zaspala. Dnes ju nechal jej chlapec. Dostala kopačky. No a čo. Ja som dostal od Rity, Mikiny, Penny, Jenny, Funny a iných sliepok, sorry sučiek (of course) toľko kopačiek, že by som mohol pokoje založiť celé futbalové družstvo. A možno aj dve. A okrem toho. Aj tak to bol idiot. Ťahal ma za chvost a ceril na mňa zuby. Ak niečo neznášam, tak je to práve toto. A okrem too neznášam vajíčka. Na to sú podľa mňa sliepky. Keď sme boli minulé leto s Ivanou u jej babky na dedine, tak som dve skoro prizabil. Nemali mi liesť do žrádla. Sprosté sliepky. Nerobí mi dobre keď sa rozčuľujem pred spaním. Potom nemôžem dlho zaspať a píšem takéto sprostosti. Alebo obhrýzam kosti. Mám jednu ktorú z celého srdca neznášam. Je celá z umelej hmoty. Úmelá hmota, umelá inteligencia, umelá hovadina. Všetko je umelé, všetko je domnelé. A možno ani nie som pes, ale len obyčajný škrečok... Príbeh o láske, živote, vlakoch a možných riešeniachAlica je neuveriteľne náladová. Včera sa na mňa vyziapala, že jej už leziem na nervy a že už definitívne odchádza. No dnes ráno sa okolo mňa ovíjala ako had a ja som syčal od rozkoše. Žijeme spolu už vyše dvoch rokov, no neprejde deň aby sme sa nepohádali. Ale veď nikto nie je dokonalý. Vlastne... Zuzana bola dokonalá. Mala dokonalé miery, dokonalú tvár, dokonalý úsmev, chodila dokonale oblečená (no aj vyzlečená bola dokonalá) a bola dokonale namyslená. Všetci chalani za ňou šaleli. A ja som sa do nej samozrejme tiež dokonale zbláznil. Nemohol som uveriť, že sa mi vtedy po kine vôbec nebránila. Náš vzťah trval asi tri mesiace. Keď mi dala kopačky, sadol som si na koľajnice a čakal som na vlak. No žiaden nechodil, tak som vstal a išiel sa opiť. Alica je úplne iná. Existuje iba jediné miesto kde si ako tak rozumieme(...). Dnes ráno mi pošepkala, že so mnou čaká dieťa. Vlak stále nechodil a na koľajniciach sa nesedí ktovie ako pohodlne a tak som vstal a šiel si s kámošmi zahrať biliard. Zdravý rozumVčera večer, keď som len tak kráčal po ulici, prepadla ma myšlienka a obrala ma o všetko, čo som mal. No dnes ráno som sa zobudil na to, ako ma svrbí zdravý rozum. Vravia, že je to vraj akási kožná choroba. Keď som bol malý chlapec, dostal som na svoje jedenáste narodeniny zimomriavky. Bol to môj najkrajší darček. Keď som vyrástol, dostával som už len teplé ponožky a limonádu. U lekára bolo toľko ľudí, ako by tu rozdávali hrkálky. Nie som sám koho svrbí zdravý rozum. Lekár mal dve okuliare. Na každej hlave jedny. V kuse čosi šušlal a strašne sa mu triasli ruky. Pozrel sa na môj rozum a skonštatoval, že je úplne v poriadku. Preventívne mi však predpísal prášky na spanie. Poďakoval som sa mu a šiel som si ľahnúť. Prášky zabrali skoro. Zobudil som sa až na druhý deň, keď už bolo po všetkom... Zlodej sĺnk23 1.2033 Dnes opäť nevyšlo slnko. Je to už dvadsaťtri dní, čo z nevysvetliteľných príčin zmizlo slnko a na Zemi zavládla tma. Bývame asi päť metrov na juh od rovníka v teplovzdušnom stane. Včera sme sa od pobrežia presunuli viac do vnútrozemia. More je takmer bez pohybu, rovné ako zrkadlo a začalo zarastať akousi podivnou burinou. Malé neutrónové hodiny ukazujú presne 06 : 59 a všade je neuveriteľné ticho. Zapálili sme si sviečku a predstevovali si, že je to slnko. Nebo je plné hviezd, ale nie je ich už ani zďaleka toľko ako predtým. Ostali už len tie najvzdialenejšie. Pýtate sa ako to všetko začalo? 29.12.2032 "Viktor! Neblázni! Čo si tým chceš dokázať?!" Povedal som. 30.12.2032 Neviem, či v tom má ozaj prsty Viktor, ale dnes zmizol mesiac. Akoby sa vyparil. A na celom svete zavládol zmätok. Viktor zaslal štátom Svetovej Únie svoje požiadavky. Splnenie týchto požiadaviek by znamenalo sústrediť všetú moc do jediných rúk. Do Viktorových rúk... "Vylúčené!" Skonštatoval prezident Svetovej Únie pre média a dal vyhlásiť pátranie po tom bláznovi. Aj keď pochopiteľne nikto neveril, že by Viktor mohol byť zodpovedný za zmiznutie mesiaca. 31.12.2032 Až kým nezmizlo aj slnko. Situácia začala byť vážna až komplikovaná. Spoločenstvo štátov Svetovej Únie však svoj postoj nezmenilo a po Viktorovi začali pátrať federálni agenti. No bezúspešne. A na zemi zavládla panika a tma. Už počas prvých troch týždňov bez slnka vymrelo viac ako 50 % živočíšnych druhov napriek tomu, že atmosféra ešte stále zadržiavala isté množstvo prítomného tepla. No postupne sa ochladzovalo stále viac a viac. Počet ľudskej populácie poklesol zo siedmich na necelých päť miliárd ľudí. Začali sme však urýchlene pracovať na dokončení vývoja využitie energie z útrob zeme. Boli sme úspešní a tak sa nám podarilo situáciu ako-tak stabilizovať. Zistili sme tiež, že napriek všetkému naša Zem i ostatné planéty stále obiehajú okolo miesta, kde predtým bolo slnko. Gravitácia a rotácia Zeme teda ostala takmer bez zmeny a my sme horúčkovito pracovali na tom, aby sme zistili ako je to možné a zachraňovali čo sa dá. Viktor zatiaľ zo svojho úkrytu nechával miznúť ďalšie a ďalšie hviezdy. Ale aby ste lepšie pochopili súvislosti, vrátim sa ešte o pár rokov späť. 1.9.2029 Viktor bol vždy výnimočný študent. Do školy začal chodiť keď mal tri a pol roka a ako šesťročného ho prijali na strednú školu. To mu samozrejme nestačilo a tak vo voľnom čase navštevoval knižnicu, prednášky na univerzite a celé noci visel na internete. Napriek tomu, že plynule ovládal šesť jazykov, orientoval sa na prírodné vedy a ako osemročný keď úspešne zmaturoval, začal študovať geofyziku a astrokynetiku na Einsteinovej univerzite v New Yorku. Tu sme sa stretli. Viktor bol tak ako ja jedným zo siedmích zázračných detí, ktoré študovali na tejto univerzite. Viktor bol z nás však nielen najmladší, ale aj najlepší. O päť rokov skončil túto školu s najlepším prospechom v histórii univerzity. Ešte počas posledného ročníka sa vrhol na štúdium genetiky a molekulárnej chémie. Neskôr k tomu pridal aj štúdium biológie živočíšnych druhov, medicíny, práva, psychológie a ekonómie. Medzičasom ovládal už pätnásť jazykov a bol dvakrát nominovaný na Nobelovú cenu. Jeho nominácie však zrušili kôli nevhodnému správaniu. Neskôr sa dostal do konfliktu so zákonom, no vďaka kontaktom, úplatkom a úskokom sa mu podarilo z toho vyviaznúť a potom si už dával pozor. Osobne si myslím, že zákon hrubo porušil ešte niekoľko krát, no použil také šikovné právnické a psychologické kľučky, že z toho vždy vyviazol. 28.12.2032 Viktor prestal piť a hýriť , zatvoril sa do svojho laboratória a vyšiel z neho po viac ako dvanástich mesiacoch. Bol zarastený, vychudnutý a špinavý. A v očiach mal taký zvláštny výraz, akoby sa opäť chystal vyviesť nejakú lotrovinu. Ostatné už viete... 24.1.2033 "Rozhodli sme sa, že splníme jeho požiadavky." Povedal prezident. "Obávam sa pán Johnson, že nemáme inú možnosť. Ľudia sa búria." Povedal prezident a v hlase mu bolo cítiť zlom. 25.1.2033 Prezident bol silný muž a bol to môj priateľ. Správa o jeho sebevražde nás všetkých zaskočila. 26.1.2033 Viktor sa stal pánom sveta. "Pán vesmíru! Nech žije Pán vesmíru!" Bolo počuť zo všetkých strán. A zavládla tma, hneď potom, ako vyšlo slnko... Chcem ti len povedať, že vtedy tú vázu som rozbila ja. Prepáč, že som na teba vtedy tak kričala. Dúfam, že sa veľmi nehneváš. Aj tak si si to zaslúžil. V podstate si na vine. Keby si ma vtedy nebol tak rozčúlil, tak by som ju určite nerozbila. Vtedy... Ale vlastne ti chcem povedať niečo úplne iné. Oznamujem ti, že od teba odchádzam. Definitívne... Čo sa tak tváriš. A čo si si vôbec myslel? "O.K. Môžete to vypnúť." Povedal komisár Kaminsky a ja som vypol odkazovač. Mala neposlušné o číslo menšie bikiny a leto bolo také horúce, že voda v bazéne takmer vrela. Vždy keď prešla okolo mňa snažil som sa myslieť na niečo iné, no nepomáhalo to. Preto som radšej celý čas ležal na bruchu, takže som mal taký spálený chrbát ako nikdy predtým. Keď som ju stretol druhý krát mala elastickú mini sukňu a obtiahnuté tričko s nápisom "Nedotýkať sa vystavených exponátov!" Neskôr keď sme sa spolu sprchovali ovinula si ma okolo seba a ja som vedel, že táto rozkoš bude trvať prekliato krátko. Alebo keď sme spolu večerali na slávnostnej recepcii nášho prezidenta, sedeli sme oproti sebe a ja som si vyzul topánku a začal si kliesniť cestu k vytúženému cieľu po jej nohe... Boli to pozitívne vibrácie a chuť a vôňa jej tela sa mi natrvalo vryli do mojích buniek a spomienok. Osudová príťažlivosť ty si žena a ja som mužom Môžeš mi veriť. Som vlastenec. Vlastne nie celkom. Trochu som aj rebel. Rozhodol som sa, že zorganizujem povstanie aby som ťa na seba upozornil. Pretože som nerozvážny a ty si taká vážna. Vášeň pulzuje našími telami od korienkov vlasov až po nechty na malíčkoch naších nôh a späť. Kdesi na polceste medzi tým sa to kumuluje a je len otázkou času, kedy dôjde k explózii. Keby som bol geológom povedal by som, že ak sa zo sopky valí láva tak je viac než isté, že každú chvíľu vybuchne. Teraz prestanem písať a začnem sa venovať len tebe. Okrem toho by si mi aj tak nedovolila písať ďalej, pretože je to veľmi intímne a vieš, že to chcem uverejniť. Vždy sa rád vraciam do svojej vlasti. Dobrý večer vážení počúvači! Práve počúvate večernú show Rádia Jeden. Neviem však či tam vonku je niekto kto by ma počul. A viete prečo? Pretože dnes už nikto nepočúva rádio. A viete prečo? Lebo všetci ohluchli. A viete prečo? Nie?! Ani ja. Viem len, že okrem toho sú aj slepí. Áno ja viem. Slepí a hluchí tu boli vždy. No dnes už nikto nevidí a nikto nepočuje. Správnejšie by však bolo keby som povedal, že nikto vidí a nikto počuje. Alebo každý nevidí a každý nepočuje. Blbosť... Okrem zraku a sluchu však ľudia stratili aj chuť. Chuť pozerať, chuť počúvať, chuť rozprávať, chuť na sex, chuť žiť... Akoby toho nebolo dosť stratili aj čuch a hmat. Ľudia už necítia lásku, necítia priateľstvo, necítia dotyk, necítia bolesť, necítia smrť... V akej dobe to len žijeme. Už dávno vyšlo z módy počúvať rádio, pozerať televíziu, zájsť si do kina alebo do divadla, alebo ísť len tak na prechádzku do parku... Už dávno vyšlo z módy pozerať, počúvať, rozprávať, milovať, chodiť, sedieť, ležať... Všetko už vyšlo z módy. Ani móda už nie je v móde. Dnes už vyšlo z módy písať básne, alebo poviedky. Táto je posledná... Posledný príbeh - voľné pokračovanie "Haló je tam niekto?" Nikdy na ňu nezabudnem. Možno aj preto, že mi nechala na pamiatku kúsok spálenej kože na mojom ramene. Priviazala ma vtedy o stoličku a zasunula šnúru od žehličky do zásuvky. Aby som sa na ňu nehneval, tak si to u mňa chcela vyžehliť... Bola ako snehová víchrica na Sahare. Hrala v akejsi rockovej kapele a bola majsterkou galaxie v raftingu. No najradšej zo všetkého sa kĺzala po mojom chrbte. Vždy keď som sa večer vrátil z práce hodila sa mi okolo krku a ostala tam až kým som si neľahol do postele. A tak som sa s ňou navečeral, osprchoval, pozrel si televízne noviny, sitkom a išiel som s ňou spať. Nie som si istý, ale myslím, že ma mala rada. Tak...naozaj. Keď vtedy odišla, myslel som, že z oblohy od hnevu a zúfalstva strhnem celý vesmír, pošliapem ho, polejem benzínom a podpálim... Odišla do Južnej Ameriky. Strelená... Po dvoch rokoch som ju našiel v pralese. Bola kráľovnou nejakého strešteného kmeňa divochov. Bola takmer nahá, pomaľovaná po celom tele a vo vlasoch mala pestrofarebné perie. Nenormálna... Bola kráľovnou s absolútnou mocou a mala piatich manželov, ktorí spravili všetko čo jej videli na očiach. Opýtala sa ma či nechcem byť jedným z nich. Dodnes ľutujem, že som vtedy odišiel... Ahoj. Volám sa Marek a píšem vám z nemocnice. Ležím na chirurgii. Pýtate sa čo sa mi stalo? Nuž... Zlomil som si srdce. Vravia, že to bola nešťastná náhoda. Alebo nehoda? Neviem. Ale veď to je to isté. A okrem toho... Možno to bolo celkom inak... Mala dlhé gaštanové vlasy a v tvári mala výraz anjela. A v očiach...v očiach mala niečo ako "pobozkaj ma a spoznáš raj". Mala sladkých sedemnásť a ja som mal pocit, že keď chodí, tak sa ani nedotýka zeme. Keď existuje dokonalosť, tak vyzerá presne tak. Keď mi vtedy povedala "Načo čakáš?", myslel som, že mám moc zastaviť Zem a zažonglovať si s celou slnečnou sústavou. Celý svet zrazu prestal existovať a ja som počul len jej dych. Neviem aký parfém používala, ale vždy keď sa ku mne priblížila, mal som pocit, že ležím v záhrade plnej ruží a v ústach som cítil chuť materského mlieka. Raz som jej povedal: "Keby toto malo skončiť, tak to neprežijem..." Truhlu som mal z hnedého mahagonóveho dreva a oblečený som mal oblek, pod ktorým som však mal oblečené svoje obľúbené tričko s nápisom "Žijem z lásky". Bol som nezvyčajne bledý a všetci okolo plakali. Chcel som im povedať: "Neplačte! Neodišiel som! Iba som vás predbehol!", no nikto by ma nepočul. Potom som sa dostal do nemocnice, kde liečia zlomené srdcia. Všetci sa tu usmievajú a vyzerajú neuveriteľne šťastní. Šťastie je tu nákazlivé. Vedľa mňa ležal tiež jeden čo mal zlomené srdce. Z času na čas dostal záchvat plaču, ale už je mu lepšie a tiež sa usmieva. Aj mne je už dobre. Už mi vôbec nechýba. Včera som spoznal Natáliu. Je to úžasné dievča. |
