BS próza

Epicentrum

Sedel na spráchnivenom drevenom kláte, fajčil a snažil sa tabakovým dymom zahnať do úzadia obrovský rachot, ktorý spôsobovala motorová píla v lese. Postupne nadchádzalo obdobie dažďov, ponurého chladu a bezcieľnych sivastých dní. Muži už od rána zrezávali strom za stromom, aby bolo čím kúriť v zhrdzavených kachľových peciach, keď sa nebo zatiahne hustými fialovými mračnami a keď sa nikomu nebude chcieť na dvor. Po každom zavrčaní čepele píly cítil zárez priamo na svojom krku a s každým zadunením padnutého stromu mal pocit, že mu odkväcla ďalšia hlava, zatiaľ čo zvyšok tela zaliala príšerná horúca bolesť. Vo svojich už takmer skutočných predstavách videl svoje hlavy povaľovať sa po vnútornom dvore. Videl, ako z odrezaných krkov strieka jasnočervená krv a ako sa oči prevracajú hore bielkami. Dvorom sa začal šíriť sladko-kyslastý zápach hromadiacej sa krvi, ktorý neznášal už odvtedy, ako mu pri jeho pôrode zomrela matka. Bola biela ako stena v komore za bukovými dverami, kde sa ešte nestihla uchytiť pleseň ako na iných stenách domu, vrieskala, až nakoniec zomrela a vôkol nej boli len samé kaluže krvi.

Okolo ležiacich hláv nastalo čudné vírenie. Komáre, uvedomil si v okamihu. Komáre začali sŕkať krv tak hlasno, že zvuk motorovej píly v lese ochabol. Chcelo sa mu zvracať. Nenásytné komáre, chlípajúce krv s takým zadosťučinením ako muži popíjajúci v krčmách pivo, ho privádzali do zúrivosti. Vedel, že ak im dovolí vypiť všetku krv z jeho vlastných hláv povaľujúcich sa po vnútornom dvore, zomrie presne tak isto ako jeho matka. "Treba zastaviť krvácanie od jeho zárodku, " povedal vtedy lekár. Aj teraz. Aj teraz treba zastaviť krvácanie od jeho zárodku. Motorová píla je zárodok. Ten rezavý zvuk motorovej píly a stromy s dunením dopadajúce do vypálenej sčernenej trávy. Pokým nezničí zárodok toho zvuku, nikdy sa neoslobodí od neznesiteľného mravčenia v zátylku, od bolestí raneného zvieraťa a vždy nového a nového nutkania zvracať. Komáre boli teraz už všade. Boli veľké ako netopiere a vydávali mŕtvolný zápach.
Vstal. V hlave mu vírila ostrá bodavá bolesť, akoby mu jedným uchom vletela do lebky včela a nevedela nájsť cestu von. Plný odhodlania však pozbieral svoje sily, aby šiel hľadať Epicentrum. Les bol neďaleko. Zvuk motorovej píly každým krokom mocnel a podľa neho vedel, že postupuje správnym smerom. Cestou stretával dedinčanov s vozmi naloženými kmeňmi stromov, mĺkvych a zahľadených do prázdnoty. Pýtal sa ich na Epicentrum - ani jeden z nich však nedokázal určiť presné miesto, kde sa nachádza - z ich úst vychádzal len nesúvislý bľabot, ktorému nerozumel. Nevzdával sa, štveral sa ďalej po kyprej hnedastej zemine, miestami sa zachytával tŕnistých krov, aby nestratil rovnováhu. Les bujnel a čím vyššie vystupoval, tým zreteľnejší bol zvuk píly, teraz sa už ozýval len na jednej jedinej frekvencii, neutíchal ani nesilnel, bol ostrý a štipľavý. Bolesť sa tiež upriamila na stabilnom bode. Včela prudko zastala a zapichla svoje žihadlo kdesi do spánkov - zvláštne, bola to len jedna včela a napriek tomu sa žihadlo zapichlo do obidvoch spánkov, hoci bolesť pôsobila ako jednoliaty celok. Jeho telo akoby ktosi zrkadlovo rozdelil na dve súmerné polovice. Cítil sa ako symetrická dvojrozmerná marioneta s dvomi krvácajúcimi stigmami po oboch stranách hlavy.

Krok za krokom viditeľne strácal energiu. Tučná kožená obuv sa mu zabárala do machu, pričom zakaždým, keď dvíhal zo zeme nohy, zdala sa ťažšia a ťažšia. V hrdle už nemal ani slinu, z úst sa mu chrlila horúca para a pri výdychu sa mu sem-tam vydral z hrude myšací piskot. Telo mu vrieskalo do mozgu, aby zastal a mozog zase vrieskal telu, aby fungovalo ďalej hore kopcom smerom k Epicentru. Postupne však telo získavalo nad mozgom prevahu, viečka očí kmitali rýchlo a nesústredene, spánok sa zúrivo trhal ako spútaná beštia z reťaze. Niečo v ňom trhlo - asi sa pretrhol článok reťaze - beštia rozďavila papuľu a zhltla posledné zvyšky jeho vedomia. Zvalil sa do tŕnistého krovia a upadol do kómy. Epicentrum ostalo za horizontom, ktorý teraz oddelila od výhľadu tmavá hustá nepreniknuteľná stena.

Nepamätal si, kedy a ako sa zobudil. Zvuk medzitým ustal, len tupá nejasná bolesť a mierne opuchy na spánkoch mu pripomenuli, čo zažil hodinu - deň - rok - sám nevedel, kedy, predtým. Nedokázal ani určiť, či ešte žije alebo či sa nachádza v predsmrtnom štádiu. Nebol mŕtvy, lebo necítil na svojej koži hlinu, ani nemal okolo seba úzky zadebnený priestor, iba keby náhodou bolo možné, že jeho duch zomrel, zatiaľ čo telo prejavovalo beh životných funkcií aj naďalej. Dýchal, rozmýšľal a rozmýšľal o tom, či myslenie patrí k životným funkciám tela alebo ducha. Tupá bolesť po žihadlách zvuku mu však zahatávala každý prúd myšlienok, ktorý sa dostal až k spánkom. Tiež mu pripomenula Epicentrum. Ešte stále ležal v tŕňoch krovia a hoci sa mu bodliaky zarezávali do odhalenej kože na rukách a členkoch, na tele necítil nič. Dokonca necítil ani pach. Nepáchla mu už humusovitá zemina, ani mach, v ktorom ležal, ani fialky, čo mu medzitým vyrástli okolo hlavy. Ten zvuk mu úplne rozštvrtil telo na samostatne fungujúce jednotky. Nevládal scentralizovať zmysly, ovládnuť ich zjednocujúcou silou. Ťahal iba za jednotlivé lepkavé vlákna pavučiny, ktoré sa mu trhali medzi prstami po každom pokuse uchytiť ich v jednom bode. Uvedomil si bezvýchodiskovosť svojho rozpoloženia. Nevedel umrieť, no nedokázal oživiť svoje telo - zamrzlo na stredovej čiare. Epicentrum ho napokon predsa len porazilo.