|
Žiť čestne nestačí...?!
Všade navôkol vládne nevysloviteľný pokoj, vo vzduchu visí ticho, nič sa ani len nepohne. Tá mŕtvolná atmosféra je neznesiteľná, preniká do celého môjho tela. Už sa to nedá vydržať, začal som si poklepkávať opätkom topánky o podlahu, tak perfektne vyblýskanú a nasiaknutú nemocničným pachom. Zdá sa mi však, že ten zvuk prichádza z veľkej diaľky a nemôžem ho presne identifikovať. Hlavou sa mi preháňajú stáda myšlienok a všetky sa zlievajú do jednej jedinej otázky: Prečo? Prečo som bol taký slepý, taký nevšímavý, taký zlý? Áno, ja, pýcha našej rodiny. Keď si teraz pomyslím na všetky tie roky...Už od malička mali rodičia zo mňa radosť. Na základnej som bol najlepší z triedy, moje meno sa v škole spájalo len so samými úspechmi. Nechýbal som pri žiadnom zbere, pri žiadnej dobrovoľnej akcii. Keď som sa dostal na strednú ako najlepší z ročníka, mama skoro plakala od šťastia. Otec ten sa chválil všade ako jeho syn dokáže opraviť auto, žehličku či rádio. Áno, učil som sa veľa, chápal som cenu vzdelania, vážil som si čestný život podľa pravidiel. A snáď i preto ma mala z celej rodiny najradšej babka. Bola to práve ona, ktorá ma prehovárala na teológiu. Rozhodol som sa pre technickú, nie že by som od kostola bočil, miništrujem doposiaľ, ale necítil som sa na to a technika ma skutočne zaujíma. Všetky tie presné pravidlá, ktoré sa nikdy nemenia. Sú stále, či vládne demokracia, či anarchia. Treba povedať, že dostať sa na vysokú s mojimi známkami nebol problém, vynikal som i na strednej. A blicnúť si so spolužiakmi, to som nepoznal./No ak mám byť úprimný, tak raz/Samozrejme i mňa ako každého iného chalana zaujímali baby. Nikdy som však nehľadal pochybné krátke známosti. Čakal som, kým príde tá pravá. Už som ju našiel, Lucia, to najlepšie dievča pod slnkom. Ach, keby si ju len dokážete predstaviť! Ale pri toľkých povinnostiach niet divu, že voľného času mi zostala len odrobinka. A tú som sa snažil venovať Lucii a rodičom. Avšak keď Milan potreboval pomôcť zo školou, neváhal som ani na chvíľu. Ale keď ma volal na disku alebo do baru s kamošmi, jednoducho mal som dôležitejšie veci. Od rána do večera, každý deň snažil som sa žiť statočne, podľa všetkých morálnych zásad ktoré som poznal. Milan nikdy v škole nevynikal a do kostola šiel, len keď musel. Zato dievčat sa okolo neho stále točilo viac ako dosť. Ani s jednou to nemyslel vážne, len také puberťácke výstrelky. Ja ako prvorodený som v očiach rodičov vyzeral vždy bezchybne a Milanovi ma vždy dávali za príklad. Nikdy ho to nenaštvalo, je to férový chalan a výborný brat. Nikdy mi nezávidel, žil svoj život, ktorý ale rodičia nevedeli pochopiť. Nenávidel ohraničenia, presné normy, konvencie a denný stereotyp. Zmena bola jeho tajná láska. Vždy bol pekný kvietok, už na strednej sa dostal k marihuane a "chlastu". Hrozila mu dvojka zo správania, keď mi to povedal urobil som mu kázeň. A tak som to robil vždy, keď sa dostal do šlamastiky. A nebolo to málokedy. Ja...ja som veril, že je to všetko, čo pre neho môžem urobiť. Po mojom príchode na výšku som sa odsťahoval na internát a času mi zostalo ešte menej. Náš vzťah nie že by bol vychladol, ale čosi sa zlomilo. Doteraz neviem, či vo mne alebo v ňom. Naše začaté rozhovory sme viac-menej nedokončili. Musel som sa učiť na skúšku, okopať babke záhradu, pomôcť na katedre, napísať prácu na olympiádu, ísť s Luciou do kina, musel som....Musel som?...Ktovie? Nie, určite by to dopadlo ináč, keby mi mal možnosť povedať, že sa zaplietol s drogami. Ale teraz je už neskoro! Stále mám pred očami ten obraz, ako sme šli s Luciou domov večerným mestom na dlhú prechádzku. Absolvovali sme ich neúrečne, pretože obaja sme milovali ten ľahký, nežný vánok. Vánok, ktorý sa nám pohrával s vlasmi a do tvárí vlieval akýsi pokoj. A keďže ja som cez deň nikdy nemal čas, chodili sme vždy večer. Presne tak tomu bolo aj vtedy. Držali sme sa za ruky, z času na čas sme sa pobozkali ako sa na zaľúbených patrí. Práve sme míňali opustený starý park, keď náhle asi sto metrov pred nami zapišťali brzdy áut. Okolo nich sa zvíril kúdoľ prachu. Na mesto si už sadlo šero takže sme postavy, ktoré sa mihli v tej trme-vrme nemohli rozpoznať. Zo situácie sa dalo rozpoznať, že sú to dajaký mladíci s nevybavenými účtami. Prvý, ktorý dorazil na menšom a nie tak drahom aute, bežal do parku. Bolo však vidieť, že má zranenú pravú nohu. Takto sa krivkal hodný kus do vnútra parku, kým ho nezočili tí z druhého auta. Šli sme pokojne ďalej. Pokojne, samozrejme podľa možnosti. Podobné situácie človek v meste zažije nejeden raz, ale vždy to v ňom vyvolá zvláštny pocit. Obaja sme sa usmievali, ale ruky sme si stískali ešte väčšmi ako predtým. Lucia začala čosi vravieť, zrejme aby prerušila to mĺkve ticho, ktoré sa rozhostilo vôkol nás. Ale moja myseľ jej slová nevnímala. Uvažoval som o tom, ako v dnešnej dobe plnej pokroku stále platí to nezničiteľné právo : Oko za oko, zub za zub. A bol by som meditoval ešte hodnú chvíľu, ale pokojnú atmosféru náhle preťal výstrel. Bolo to akoby nám ktosi vrazil nôž do chrbta. Obom nám naskočila husia koža. Svaly akoby stuhli a mozog naplno premýšľal, čo robiť. Ísť tam a zistiť, čo sa deje? Ale, čo ak sa mi, teda nám, niečo stane? A ak je tam niekto zranený? Mám tam ísť, alebo utekať preč? Možno to len tak pre zábavu.... Ale, čo ak predsa..? Rozhodol som sa. "Lucia, počkaj ma tu, ja idem zistiť, čo sa stalo." "Nie, Peter, nechoď!", vykríkla. Jej obavy som zahnal odhodlaným ale nežným úsmevom. Kráčal som rezkým krokom ku vchodu. Keď som ho mal asi na štyridsať metov, z parku vybehli štyri postavy, naskákali, doslova naskákal do auta a už po nich zostal len rozvírený prach. Skutočnosť, že odišli ma posmelila a pridal som do už aj tak rezkého kroku. Tlmené svetlo mesiaca presvitalo cez stromy a vytváralo priam strašidelnú mozaiku. Kdesi blízko v kroví zašuchotala veverička, zľakol som sa ako nikdy predtým. Nervy som mal napäté na maximum. Zrazu som začul nejaký hlas, skôr šepot. Zbystril som sluch. A skutočne niekto bol na blízku. Vydal som sa po hlase. Ako som šiel bližšie zreteľne som rozpoznal ako sa ktosi snaží privolať pomoc. Hlas vychádzal z krovia neďaleko. Rozbehol som sa tam a zazrel som postavu ležiacu na tráve pri chodníku. Opatrne som podišiel bližšie a vtom mesiac vyšiel spoza mraku a ožiaril mu tvár. Bola to tvár, po ktorej stekala krv. Krv taká istá ako koluje v mojich žilách. Ležal tam on, bezmocný, doráňaný, plný bolesti. On, môj brat, moja krv. V prvom momente som si myslel, že je to výplod mojich vybičovaných nervov, ale nie. Ležal tam s prebitou hlavou. Sklonil som sa k nemu v snahe zodvihnúť ho zo zeme a vtedy som si po prvýkrát všimol, že bundu na bruchu má celú od krvi. Ten výstrel... ach, nie! "Milan, čo... ako sa ti to stalo? Čo mám len robiť?" Milan nadvihol ku mne hlavu a bolo mi jasné z jeho pohybov, že nemá veľa síl a z tak prosebným hlasom, aký som ešte nepočul mi povedal: "Peter, pomôž mi!" a upadol do bezvedomia. Potom sa už veci diali veľmi rýchlo a všetko bežalo akosi mimo mňa. Ani neviem, aký sled mali udalosti. Teraz sedím na nemocničnej chodbe a počúvam orchester ticha. Hlava sa mi ide roztrhnúť. Milan leží už hodinu na operačnej sále. Aj vďaka mne, bezchybnému bračekovi, ktorí si pre neho len ťažko našiel čas. Do čerta! Žil som celých tých dvadsaťdva rokov čestne, podľa Bohom i ľuďmi zvolených zásad. Ale to zrejme nestačí. Teraz už viem, žiť sa musí obetavo, žiť sa musí pre iných, pre rodinu, pre brata, pre brata...Teraz mi nezostáva nič iné, len tu sedieť a čakať a trýzniť sa myšlienkami, čo by bolo, keby...? Vtom sa náhle roztvorili dvere, na ktoré som celý čas upieral zrak. Lekár, ktorý ho operoval zamieril ku mne. Musel som zozbierať všetky svoje sily, aby som sa postavil. Pozrel som sa na neho pohľadom, ktorý on určite videl mnohokrát, ale pre mňa existoval len jeden taký pohľad. V ňom sa zračila posledná nádej. "Je mi ľúto, smrť nastala o 22 45." Ticho, prečo je všade také ticho. Nie, nie, nie....! čas sa akoby zastavil a celá miestnosť sa začala krútiť so mnou. Jediné na čo som sa zmohol bol výkrik, ktorý zostane v ušiach tých, ktorý ho počuli nadosmrti: "Nie, veď je to ešte len dieťa, dieťa... môj malý braček...!" |
