BS próza

Súd

Takú náladu som ešte nemala, náladu, keď zabíjate seba samého. Samota sa vo vás usadila ako korene zla a burina si našla svoju cestu. Ako hudba krásneho Čajkovského vám dohráva vo fanfároch v ušiach a ako posledný hučiaci vodopád sa topíte v nádejách. Už neexistujete, ste posledný mohykán, neviete sa zbaviť pocitu plaču a bezmocnosti. Ako ďalej, ste tak sama?

Prečo tento svet je postavený na hodnotách, ktoré nezodpovedajú vašej pravde a bytí, kráčate po kryhách z vody, už dávno sa roztopili opory vašej slávy a jednotnosti. Už dávno tie časy pominuli a vy ešte dúfate. Dúfate v niečo, čo sa ako popol z vášho pohrebu roztieklo po celom vesmíre ľudských duší. Jedinečná osoba, ktorá by tento svet stvorila inak ako je to teraz tu a tak. Odporujete si navzájom , jeden deň a stále čierna. Nech miešate tie farby hocijako , aj tak stále čierna je na samom konci. Nemôžete to pochopiť, nechcete, ste rebel svojich vášni. Chcete predsa milovanie v daždi?

Nepremýšľať už nemôžete, ach, keby bolo niečo inak., všetko inak, všetúčko. Cítili by ste sa bezpečnejšie, ? Asi nie. Chcete veľa, chcete podstatu a tú nikdy nedostanete. Ste filozof a básnik , ktorý reční o sebe. O tele a bohu o pravde klamlivej o zle, ktoré nosí v sebe. O šíriacej sa nákaze, na ktorú nevie liek, a na ktorú liek nikdy nenájde. Sú to mozole sediace na láske, vredy pukajúce každým slovom dobrého ucha. Chcete byť slávna a aj tak na to nemáte. Chcete, aby sa ľudstvo riadilo podľa vášho sloganu, podľa toho, čo vy poviete ale veď nie ste Boh. Čo to vlastne chcete, keď máte labyrint v svojom duchu a v žilách vám prúdi krv modrastá.

Ste červ, ktorý nedokáže uniesť pravdu, že ste vlastne ako tisíce iných, že nie ste jediná, jedinečná, fascinujúca. Definovať nie je problém, a aj jazyk máte teda podrezaný, Smejete sa a hlavne keď nie je prečo. Ste vlastne chuderka, ktorá stojí o poľutovanie a nádej. Zahodili ste česť a vymenili pre peniaze, že sa vám ešte chce pre boha žiť. Vzdajte to, aj tak už dávno nie je remíza, nevidíte že prehrávate na plnej čiare. Stojíte na rázcestí, ktoré vedie aj tak do pekla. Ste optimistka s pesimizmom vyrytým na čele. Už nie ste ani prach boží, ani kameň, ani zrnko piesku ležiaci v žalúdku. Ste parazit jednoduchý ale stavaný. Ach tá tvrdohlavosť. Čo ste vy vlastne urobili pre tento svet, pre ľudí, okrem karhaní a toľkých lúčení. Okrem maličkej nádeji, okrem povýšenectva a sebalásky. Veď vy ste nikdy nemilovali, čo vy tu kážete o láske, čo vy tu rozprávate o priateľstvách, keď na každom kroku ničíte ich hodnoty?. Už dávno ste mali tíško ležať v hrobe, nech vás nespoznajú, už dávno ste si mali uvedomiť, že tu nie ste vítaná. My nepotrebujeme vás ani vaše duchaplné nápady, vašu bujnú fantáziu, vaše choroboplné zárodky zmyselnosti. Máme dosť svojich blbostí. Veď vy nemáte cieľ, nemáte seba, neviete, nepozeráte sa do zrkadla. Nikdy ste nesnívali o normáloch v tomto živote. My vám nedáme druhú šancu, nevidíte, že ste a už ani nie ste. Už dávno ste zavreli dvere do pekla. Toľko zla, čo spáchali vaše ruky, ak si s nimi môžete krájať ešte chlieb a jesť ho so soľou, to že máte guráž vidím, ale akú, to vidíme len my. Nás neoklamete a vôbec už nám nenapchávajte ústa lžami o vašej podstate, v ktorú ani vy neveríte, ste sama to vidíme a vždy budete. Čo môžete povedať na svoju obhajobu???