I.
V prúdoch pochybného smútku
zase o rok starší
Pomalé uprené pohľady 
na reliéfy z indických svätýň
Tápanie
A v pohodených daroch
kúsok namočených vzťahov
ktoré sa už napoly
potopili.

II.
Darček?
Kus listu so slepým písmom...
Hádavé obmeny prekvapení...
Strnulé pózy, úsmevy stien...
Zotieranie prežitého...
A nikde strecha dreveného domčeku
čo Ti vyrezal starý otec.

III.
Každý rok
v ten istý čas
rovnaké očakávania
rovnaké fiasko.
Každý rok moje úmysly
pravidelne kolabujú.
Ďakujem -vravím 
Bolo by...
Nebolo
Bude
ešte krajšie -počúvam
Sľuby v žalúdku.

Čosi mi vliezlo pod kožu.
Vyrušilo priestor podobný
odrazu svetla v dúhovke
spokojného hrocha
a vytušilo kúsky mojej neúplnosti.

Dýchlo na mňa horúcim blenom
falošných žobrákov z predmestia.

Červené oko
načrelo do svedomia,
cítim, že krv
už nezovrie
náhle sivie
mrzne
pri teplote tridsať stupňov celzia
hlasitej túžby.

Deväťdesiat kíl
a stoosemdesiat centimetrov
sype do kanála molekuly rozlúčenia
po jednej mizne
i hromadný únik trpezlivosti...

V nečakanom prílive slov
Ťa topím dobrovoľne -
vraj utopenci
kradnú vzdychy
a škrtia myšlienky
už len sami sebe.

V odraze skla výkladu
sa skladá mozaika dňa:

Klamlivé slnko dnes predsa hreje
všetko sedí...
Odpočívajúci starec s nedôverou
pozoruje mladých,
ktorí plašia holuby
a pred mávaním ich krídel
akési zviera vyľakane
hľadá úkryt v budove,
kde si podávajú ruky
šedomodré saká a čierne minisukne,
ich topánky bezstarostne klopkajú k ceste,
pri ktorej ktosi bláznivý mení stĺpy
v transparentné tabule
a potom tanečným krokom splýva s jazerom
dotvárajúc tak ilúziu dokonalosti.

Všetko ladí,
to len ja a môj čerstvo vykúpaný pes
sa zmoknuto kamsi vlečieme...

Šťastie je
zasypané na križovatke
dvoch obetí
obetí
lásky
už nie
muž
ani
žena

Akési putá
ho drvia
v nekonečných stiskoch
plynulo a nečujne

Čakáš na rohu
opustenej
špinavej ulice
len ty
a tlkot
srdca
tep sa zrýchľuje
žiadaš
plačeš
prosíš
až ti kúsok
z toho šťastia
priletí

A tí dvaja
tie obete
sú tam
odkiaľ je
každý krok
vopred
márny...

sústredenie hrôzy v jednom bode
zúfalá nemožnosť úniku
tmavosivé obzory
s Cháronom a Hádom v popredí
mávanie krídel holubíc
zatiaľ len preludy
ešte nedozrel čas
Strpenie!
svetlý prašivý kút
trón výlučne pre jediného
a kňaz
a vlci s penou okolo úst
s olovom namiesto krvi
nemŕtvi a neživí
chtiví besní vlci
kedysi možno ľudia
hra na spravodlivých
ich napĺňa
triaška v tróne
únik myšlienok do stratena
koncentrovaný strach
páska cez oči a ústa
pre úľavu ich svedomia
aby ostali len vlkmi
jeden deň a jedna sekunda
a potom už len nič
ani vykúpenie
ani zatratenie
krvavá ľahostajnosť všetkého čo bolo
a aj toho, čo prichádza
v inom priestore
mimo vlkov
mimo Boha
mimo seba
len krídla holubice, neviditeľnej, bielej
len čosi pre plač bez sĺz
a vonku víťazné zavíjanie vlkov
polámali ďaľšie prebytočné krídla
a tie nestihli povedať
že odpúšťajú

(napísané ako reakcia na justičné omyly v súvislosti s trestom smrti)

Poznanie

Je socha
Mnohoraká
Podoba bez mena
Nikdy nestvorená
Socha
Vydražená v aukcii
Bez publika
Vlastnia ju nemnohí.
Tí ostatní
Sa občas
Prídu 
Pokochať.

^

Zimný spánok

Pokiaľ zima
pokrýva 
belostným páperím
strechy mojich spomienok
venujem tej jedinej
priestor medzi
odmietaním -
Splynieme tak do jari,
ktorá mi okná
otvorí
celkom zadarmo.

Obraz

Všedné dýchnutie 
priesvitného vánku 

rozstrapatí vlasy 
v pôvabný tanec 

obtočí sedemmenné 
ramená modrých riek, 
ktoré ťa oblečú 

a poraní 
tŕňom jedinej ruže 
otvorenú dlaň 

aby ti darovalo 
pohľad nesmelej lane. 

Potom 
tíško a opatrne 
primaľujem 
k tvojmu menu 
zlatý dážď. 

(Nádhera života spočíva i v neopakovateľnosti okamihov, v ktorých sa stretávame sami so sebou a v schopnosti zodpovedne uniesť toto poznanie. Vo svojom živote som niesla kríž viacerých poznaní, no jediné s ktorým sa neviem vysporiadať je poznanie smrti. Toto je báseň pre Teba, stará mama..)

Moja babinka 
vo svojej tvári 
ukryla 
niekoľko životov 
a možno sa potom 
musela viac skloniť 
k svojej paličke. 
Niesla i moje žiale 
a možno som bola 
príliš mladá, 
aby som jej prestala 
kresliť 
striebro do vlasov. 
Všetci sme jej 
krásnu tvár 
zdobili cestičkami 
nových vrások, 
no keď odišla, 
nebolo to 
kvôli nám... 

Jedna z odpovedí

Som... 
I nedočkavo hltajúca 
stretnutia 
v slepých uličkách, 
kde zohrievam 
skrehnuté duše 
(i svoje) 
a učím ich 
ako zmoknúť 
šťastím... 

Zlodejka farieb

Ešte ma nevidí 
roztrúsenú v tráve 
zeleno ukrytú 
pre oči motýľa 
nevinne neškodnú 
zlodejku večerov. 
Prilieta bezbranne 
farebne oddaný 
popoludní 
už vonia po šedi. 
Krídla mi vymenil... 
Svetlo si blikoce 
v hlavičkách zápaliek 
mokrých až do noci 
aby sme vzlietli 
dúhovo dnešní. 

P.S.

Vďačnosť za okamihy
zábleskov v tvojich očiach
keď aj zvuk áut
znie ako symfónia
je ako rosa
na včerajšom steble trávy

niekto ju pošliape,
ktosi sa zastaví
a osuší
a niekto ju prehliada

ty si ako ten tretí
netušíš
čo vo mne vyvolávajú
tie chvíle
keď v tvojich očiach
tancuje večerná víla
vo svetri
aký nosím ja.

bez názvu 1

Každé ráno
po prebudení
sa nemo pýtaš
ako byť šťastný.
Každé ráno
ti nemo neodpovedám.
Nerozumiem totiž
prečo sa potom
vždy večer
prídeš opäť 
kopnúť.

Naháňali sme
motýle
a fialky nosili
vo vlasoch
a papierové loďky púšťali 
po rieke.

Na malíčkoch prstene
upletené z čerstvej ďateliny.

Dnes už si
obliekame dospelosť
vyleštených topánok.
Farebnými teniskami
podplácame čas.

Bola by som zvedavá,
či sa ešte stále pýtaš,
kam odchádzajú cikády,
keď sa končí leto...

Cestujem telom
značenou trasou
odkladám bokom
tsíckrát odvisnuté
moje predané
kože
city sa lámu
i v korienkoch vlasov
oči kalí chlad
holohlavo
naho
slepo
ticho
si obliekam tvoje dlane
kým mi neponúknu 
novú tvár.

Prešíva
otvorené otázky
do ucelenej
hladkej podoby
Prehlbuje pôvodné
často
láska povrch
no keď ju pozvem hlbšie
povie len
"nemám čas"

Slnko
ma oslepilo,
cez privreté viečka
som vytratila oči na ceste
kamsi za tebou.
Mávaš mi zbohom
žmúrim o to viac...

Aspoň jedny dvere
zbaviť tesnenia
a hoci aj stáť
čelom
tvojmu šialenstvu
neuhnúť
do vzdialenia
pootvoriť...

aspoň jedny
z tvojich dverí
a nestratiť 
vlastnú tvár...

Smädí ma
po slovách,
ktoré
chcú byť uhasené
ešte skôr, než
vzplanú.
Smädí ma
mlčanie
ticho sa rozpínam
iskrím a vriem
v tvojich mramorových
dlaniach.
Už nie dlho...

Mokrými očami
a olovenou dušou
s nohami už na okraji
vyrastajúcich ciest
s rukami odovzdanými 
do ticha príbehu
odmietam čítať jeho
posledné riadky
a ostávať hlavnou postavou
mokrotemnej šedi
chcem aspoň na chvíľu
veriť,
že môj rozlet 
je na dosah...

Spontánna báseň

Uvarila si mi
večeru
jedla som ju pomaly
v každom súste
som ochutnávala 
Teba 
Vieš 
až raz budem "veľká" 
chcem svojej rodine 
chutiť rovnako 
mami :o

^

Báseň o tebe

Mám chuť 
dívať sa do neba 
len tak 
nenáhlivo 
plynúť ako oblaky 
zanikať a vznikať 
vstrebať sa ako dážď 
do zeme 
a porásť 
nie príliš vysoko 
len tak 
aby som videla 
za mesto 
ako svetlušky 
konkurujú hviezdam 
a potom 
si ľahnúť do trávy 
a sfarebniť noc 
Tvojim úsmevom 
len tak...

^

V tlamičke Urobora

”Osud je had, ktorý je taký hladný, že si hryzie vlastný chvost...”

Stretla som ťa, 
opäť na rovnakej zákrute 
šupín Urobora. 
Náhle a nečakané 
cestovanie časom 
zabudlo pozmeniť 
kódy môjho tela. 
Bezradne prezradená...! 
Stíšil si zmätenie 
roztraseným hlasom: 

Ja som stál 
pod krížom 
nahý až do kosti, 
postrádal dotyky. 
Srdce mám stvrdnuté, 
krvavé od dýky. 
Už dvakrát tucet dní 
v dvadsiatich životoch 
mi tŕpnu ústa 
a z očí neprší. 
V čakaní na teba 
mám zodreté viečka 
tým suchom na duši.. 
Nejde o spomienky 
zvrhnuté z hradieb 
priamo až na koly. 
Pochop to konečne! 
Objatie 
nepáli - 
len trošku zúfalo, 
radostne 
zabolí... 

Na dnešnom úseku 
tlamičky hada 
sa platí životom. 
Pod dlaňou vyrastá 
dotyková cela - 
som väzňom dobrovoľne. 
Tak už sa nepýtaj, 
či by som ťa chcela. 
Ešte som na kusy. 
Ako-tak celá...

^

List priateľovi

Je štvrtok pred polnocou, 
sedím na peľasti postele 
a modlím sa svoj 
pokrytecký ruženec... 

Možno i Ty, 
kdesi v ulici FisksätraTorg 
obdivuješ Štokholm, 
alebo sa modlíš 
k Allahovi, 
či k Bohu.. 
rovnako pokrytecky 
a rovnako túžobne 
ako ja. 

Viem... 
Obaja sme osameli, 
od seba 
od iných 
Sme tak trochu spolu, 
tým, ako sme vzdialení 
aj nemožnosťou opäť 
sa dotknúť. 

Ale... 
Dnes, 
priateľ môj, 
mám myšlienky v tieňovej rovine 
zaseklo sa mi kormidlo, 
opäť som raz potiahla za nesprávne laná, 
prekážam v ceste ostatným tieňolodiam 
ako šupka z nahnitého pomaranča, 
ktorú by sa už zišlo vyhodiť. 

Opäť 
Ťa hľadám na rovnakej lodi 
s vetrom, ktorý ju unáša 
z ciest na ostrovy - 
z času na čas blahosklonnejším 
k svojim trosečníkom. 
Stále mi mizneš medzi vlnami... 

Možno je čas prestúpiť, 
preto dnes 
zapálim štvrtku sviečku 
a ako Robinson pohľadám 
stopy piatka v piesku ostrova 
svojej izby 
a snáď Ťa nájdem, kým svieca 
dohorí

^

Zrkadlenie

Cítim sa 
pokrčená 
ako 
zatúlané slovo 
v starej básni- 
nenápadné 
ako hmla 
ako včerajší dotyk 
intenzívne 
ako búrka 
ako pohľad späť 
vábivé 
ako hlas Sirén 
ako spenené brehy... 

Zatúlané slovo 
v tvojej básni 
končekmi prstov 
vôňou malín 
zrkadlená 
v tebe 
i vo mne 
stonám... 

^

Mydlový sonet
(obrátený)

Tvoj pohľad 
v mojich vlasoch 
ma nežne zvádza 

ako vodopád 
s ktorým padám 
nebezpečne rada. 

A potom v sprche 
som náhle trblietavá, 
keď v jednu minútu 
(o chvíľu minutú) 

hovoríš bezhlasne 
bozkami do vlasov, 
mydlovým dotykom 
nielen o večnosti

^

Zimoriadky

Dnes je mi zima 
i medzi riadkami 
Snehoviem 
z prívalu slov 
Naliehavé myšlienky 
sa mi tlačia pod pero 
a ja im 
- ako správny kat - 
usekávam hlavy 
V ich očiach potom 
vidím výčitku 
prečo sa nepokúšam 
roztopiť stŕpnutie 
slnečnicami 
Dnes mali v kvetinárstve 
iba 
biele tulipány

^

Postrehy

O zvena 

B ožskej 
Á rie 
S pleť 
N ajkrajších 
I lúzií 
*
O áza 

S tratených 
V elikánov 
E steticky 
T várny 
E pilóg 
*
O patrne! 

R astie 
U tajený 
Ž iletkový 
I mpulz! 
*
O venčená 

L ákavým 
Á no 
S níva 
K ým 
E xistuje. 

^

Báseň o plynutí

TICHO 
sekundovej ručičky 
utekajúcej 
z pondelkového rána 
do pondelkových perín 
šliape utorku na päty 
tak 
kĺzavo obopínajúce 
vtieravé 
tep zrýchľujúce 
TICHO 
plynúce 
v nekonečných variáciách 
lámavého smútku 
smerom od nás 
pretože my 
ideme 
proti času 
p-o-š-e-p-k-y 

^

Indispozičná o spánku

Budík sa provokatívne 
pretikáva k zajtrajšku 
Spánok sa smeje 
pod papierom 
a milosrdne pribíja
krik múz
k mojim mihalniciam
Pavúky na stene 
stavajú k sebe 
pevné mosty 
Zvláštne sa chvejem 
keď sa ho dotýkam 
cez ich osemnohé 
telá... 

^

V izbe

V stenách stony 
v stenách tóny 
v stenách ony 

hrajú hudbu 
bez teba 

tak je to! 

bez teba 
neúspešne 
v stenách stenám...

^

Možno ty

Možno 
tvoj súmrak 
stvoril prvé 
L 
ibreto 

k príbehu 
vzlykavých 
neistých 
Á 
rií 

a znerovnil 
každú priamu 
štrbinku 
S 
úznenia 

Možno preto 
si minul pokus 
bezpečne 
K 
ráčať 

bez pravidelného 
pošmyknutia 
o podmienečné 
A 
le...

^

Moje doma

Som doma 
roztopená 
v teple našej 
nedokonalosti 
doma v bezpečí 
známych omylov 

Som doma 
keď odchádzaš 
k sebe 
a znovu späť 
v okamihu návratu 
potom 

našľapuješ nežne 
dotýkaš sa 
pošepky milovania 
aby si nám 
nevzal ani 
jediný sen... 

Som s tebou 
DOMA.

^

(Ne)Zmysly po hádke

Privoňaj 
k mojej koži 
uchom netopiera 
Ochutnaj 
prstami konce 
polámaných viet 
bez noža 
Vypočuj 
chvenie každej 
nespokojnej bodky 
Poláskaj 
parfumový oblak 
v zadymenej hrudi 

a nakoniec 
Vpi moje oči 
hlboko 
do seba 
nech viem 
že to prázdno 
za každým 
rohom smútku 
nám 
nepatrí.

^