|
Ružena Majdeková 1979
|
|
| O bolesti | |
| Spomínam si | |
| Nemožno zabudnúť | |
| Perspektívne | |
| Optim | |
| Osmijanko | |
| Kde je miera milovania | |
| Z kolekcie smútku | |
| Pokora | |
| XXX1 | |
| Rozhovor | |
pávím perom
do nahoty odetá
pred vlastným prahom
mlčanlivo zametám
keď nedá sa spať
v noci,
ráno, hoci
zobúdzaná spomienkami
dýcham si na srdce,
v premrznutej dlani
ktosi mi to vravel,
že je indikátor bolesti,
ktosi podal na to sťažnosti,
ach, to ty, môj anjel.
dvoje rúk
a dvoje očí
tichulinký klapot zreníc
keď sa láska končí
dvoje slov
a dvoje ticha
keď spomalene život dýcha
dvoje tvárí,
dvoje duší
preklenutý priestor,
taký, o ktorom sotva kto tuší
páchnuci prach
ponad prah prekročím
neviditeľným krokom
i ten je neistý
do prázdna
nuž budiž
blažene
vzduchová bublinka
teplým vzduchom naplnená
do sýtosti
stúpa
po dvoch metroch
pripadá si hlúpa
na výlety v južnej zemi
jesennými farbičkami
oblepený
Osmijanko rád sa vracia
do rozprávky, do tuláctva
v tráve ležiac
v snehobielej
so slzami v úsmeve
rozjímajúc o pointe
rozmýšľam to o Tebe?
načernalé
búrkové mraky
prefarbím na
svetložlto,
bude to vychádzajúci
mesiac
roznežnená
chĺpkami
teplej mäkkosti
z Tvojich dlaní
zatvorené oči
modré a nepokojné
sklánať hlavu
neprestajne
ostávam
dotýkať sa vzduchu
horúcimi prstami
a pretaviť ho v seba
teplom a mrazom
preskúmať
presýtiť vášňou
podfarbiť mrazom
ostáva prázdno
Rozhovor
(1995)
na múre sedíš
a sepceš mi do ucha
ako účes po sluchách
a mne zatiaľ brázdi čelo
vráska spomienkami vyrytá
bolo to už dávno, teraz to však vysvitá!
vtedy ešte nepoznali ľudia tomograf
nevedeli, čo znamená paragraf
pokojne si lovili mamuty
boli sme tam len ja a ty
sladučké až hrôzou koža zdivela
no "matka" vtedy oči privrela
teraz, keď tu žijeme stáročia
narodilo sa nám upírča