Básne sú pocity,
čo sa mi ocitli
na hrote pera.
Verše sú čriepky snov
rýmy len premisou
sveta, kde viera
v človeka samého
v myslení nahého
vyviera z ľudí,
kde nie je závislosť
na pánov zbabelosť,
čo sa mi bridí...
^
Minúta ticha
Bez moci svetla
potichu vlietla
minúta ticha.
Cestu si splietla
pochyby zmietla
slabo len dýcha.
Tíško si leží
zatiaľ, čo beží
svet vôkol nás.
Svet plný veží
zaťato drží
života vlas.
V temnote bez zmien
bez sľubu odmien
v krvi tu leží,
z rozbitých okien
črepiny ozvien
nemá chuť prežiť.
^
Pravda
Rozbitým oblokom vietor dnu fúka,
na holej dlážke metresa núka
svoje mdlé telo nerestnej duši,
čo sa z nej stalo, nedbalo tuší.
V špinavom svite uličnej lampy
lapa len po dychu, nechce sa trápiť,
len hlúpo hľadí do temnej noci
nad behom sveta nechce mať moci.
Len zhnito núka skazené zuby,
svoje zlé ústa skriveno pudí
k úsmevu slasti páchajúc vraždu.
O čom tu rozprávam ?
Poznáte pravdu ?
^
Tak to na svete chodí
Keď na teba padá únava
zo smutných koncov veľkých nádejí,
obráť hlavu smerom od seba
a zhliadni taje, ktoré nikto netají.
Zhliadni city vekmi skúšané,
čo zapredali život svoj i iných,
zhliadni činy ľuďmi znášané,
čo nezniesol by rozum bez príčiny.
Uvidíš zmije hrejúce sa na výslní slávy,
uvidíš červov zavŕtaných do rozrytej hliny,
poznáš, že i chladné veci vedia páliť,
že nikdy nebolo tu väčšie množstvo špiny.
Cez ten nános hrubý odpornosťou
prenikne len málo slnečného svitu.
Klaniame sa klamstvu s oddanosťou
naša viera v nádej podobá sa flirtu.
Nemá pevný základ na smetisku sveta
pevná viera v seba, nádej na život.
Boríme sa v bahne, zrada je nám svätá
s pokorou sa klaniame smrti navečnosť.
^
Kométa
Žhavý chvost dravej kométy
jej prílety ma skoro poplietli
v šedivom slede kalných rán.
Hviezdy v tej tmavej palete
klaňali sa v jej rozlete
v zjazvenom svetle čiernych rán.
Záchvevy prudké, rýchlosť letu
vieme my všetci, ona je tu.
Je tu s nami ľuďmi naveky,
zvoláva snemy, privábi zraky,
nie je však zvyklá na zázraky,
čo chcú od nej páni odvekí.
^
Sopka
Para sa valí
z kráteru sopky.
Niečo ťa bolí?
Vôkol nej hrobky.
Pamiatky vekov
na činnosť sveta
prikryté dekou
popolom z leta,
v ktorom sa city
za ruky chytli
tak to už vieme.
Stvorili silu
bezbrehej slasti
zničili vinu
človečej strasti,
zničili výšku
národov hrdosti,
stvorili knižku
bezmocnej radosti.
Beztvarej radosti
zúfalej nádeje,
keď sa kľud rozhostí,
zvoláme, dobre je!
Voláme na slávu
nečrieme v pamäti,
prídeme o hlavu,
keď nám svet odvetí:
Malý si človeče
bezmocný zúfalec,
keď ťa čas dovlečie
úplne na koniec !
^
Radosť v daždi
Tešíme sa v daždi
kvapkami nás dráždi
na koži.
Čľapkáme sa bosí
nik sa z nás neprosí.
Kto si ?
Šantíme v kalužiach
držíme v náručiach
šaty.
Plačeme radosťou
so smiechom, nežnosťou.
Čo ty ?
Nedbáme na zimu
keď sa k nám privinú
city.
Pridaj sa, raduj sa
k náručiam pritúľ sa
i ty.
^
Maškarný bál
Maškarný bál,
kto by sa bál
groteskných tvárí.
Úsmevy klaunov
čiapočky faunov
oheň len žiari.
Hudba len znie
každý tu vie,
čože to stojí,
plakať a smiať sa
povstať i triasť sa,
čoho sa bojí.
^
Výkrik
Výkrik,
oslobodzjúci ston to duše
ako šíp,
čo trepetajúc vystrelený z kuše
nechám ho ja plynúť
v búrnom poli túžieb,
v búrnom poli bratmi
strieľajúcich pušiek.
Tam sa podieť má,
tam za to pole šíre,
kde i vietor, dážď
i krúpobitie divé,
nezastaví bolesť,
krivdu, planosť slova,
nevrátiť sa späť
nevráti sa znova.
^
Nahnevaná kráska
Nahnevaná kráska
tvrdí, že to láska
bičom hnevu práska
zmarená.
Nerozozná vskutku
malú skrytú lútku
ukrytú tam v kútku
zjazvená.
Nerozozná tiene
počas bdenia drieme
nepozná, čo vieme
stratená.
Skriveno sa chechtá
snahu vcelku deptá
na pohodu reptá
skazená.
Rozdáva sa chlípne
na objatiach lipne
len, čo svetlo vypne
šialená.
^
Piková dáma
Piková dáma
srdcový kráľ
krvavá dráma
rozpúta žiaľ.
Studená krása
horúci klam
vedomie drása
veselý klaun.
Kytica čierna
nevesta biela
milenka verná
síl do žíl vlieva.
Žgeriaca smrtka
plačúce dieťa
manželská pletka
postupne zdrie ťa.
Staroba prázdna
samota čistá
zlomiť ťa šťastná
vopred sa chystá.
Morbídna vražda
tajomný obrad
od pušky pažba
sľúbený obrat.
Ťaživé mory
tlejúce trámy
do tmy sa norí
na mozgu chmáry.
Kolobeh času
statika bdenia
bez smrti spásu
nevzdať sa snenia.
Studené svety
žeravé srdcia
kolobeh letí
všetko sa vracia.
^
Spytovanie
Roztržito pýtam sa ja svojho svedomia,
mám ja v bdení zadostatok vedomia,
že snažím sa prekročiť svoj temný tieň,
že únavou padám skoro celý deň?
Rozpačito do zrkadla pozerám.
To ja takto každé ráno vyzerám?
Pohľad čudný neprezrádza vôbec nič,
čo by stálo za námahu. To si píš!
Hlava plná inotajov, strácam reč.
Trápenie by vyriešil len prostý meč,
lebo možno gilotína s britkým ostrím,
čo by sťala najedenkrát problém, čo s tým.
S tým, čo drása moje zmysly znavené,
čo nenechá odpočinúť stokrát nie,
s tým, čo týra moje telo malátne.
Čo sa so mnou vlastne deje podstatné?
^
Poďme sa opiť...
Poďme sa opiť,
poďme sa zaradovať,
poďme sa pobiť,
poďme sa pomilovať.
Zoberme dlane
do svojich skrehnutých rúk.
Dýchajme na ne,
strasme sa všemožných múk.
Poďme sa opiť,
dvihnime čašu s vínom.
Poďme si pripiť,
každý deň s tvárou inou.
Každý deň s plačom.
každý deň s pousmiatím.
Každú noc s vášňou,
veď s tým nič nevytratím.
Poďme sa opiť,
city si vykričať von.
Poďme sa pobiť
s pokojom k nepriateľom.
Poďme byť šťastní
spolu i osamote.
Topme sa v slasti
milujme to, čo máme.
^
Beh...
Ľudská hlúposť,
ľudská pýcha,
svetská večnosť
prudko dýcha.
Trpko-horká
lačno schváti,
čo sa nikdy
nenavráti -
smútok, radosť,
silu, slabosť,
slasť i starosť,
beh i stálosť
ľudského života ...
^
Zmätenie
Prepadá ma šialenosť,
keď bijú na poplach.
Prepadla ma vzdialenosť,
absolútne nemám strach.
Ako si to vysvetliť
moje chúťky zmätené?
City nechám vypariť,
myšlienky v nich spletené
len tak krúžia okolo,
usmievam sa stratene,
posýpam svet popolom
malých kvietkov z jesene.
^
Pôvod
Na bielom polštári
slzami skropenom
mám výraz na tvári
zdobený údelom,
ukrytý za závoj,
tvorený túžbami.
V pištoli len náboj,
čakám, čo na zemi
svit slnka zohreje
lesy a údolia,
čo sa tu udeje,
keď rany nebolia,
keď sa bôľ zacelí,
keď oči oschnú sĺz
odvahu nestratím
keď mám ja aj tak sklz.
Hádžem bôľ za hlavu
nech ma už nekvári,
pištoľou vrhám skrz
otvory od dverí.
Opúšťam miestnoť snov
utekám do strání,
so smiechom do lesov
strach už mi nebráni
vykričať do sveta
všetky zlé myšlienky.
To je tá odveta,
čo bráni spomienky,
len radosť stratená
v koreni života
je pôvod stvorenia
celého človeka.
^
Som
Som stratená,
bez mena,
bez moci.
Som klaun slov,
bez osnov,
pomoci.
Strácam smiech,
hľadám hriech,
slepá som.
Nájdem sa?
Spoznám sa?
Viem, kde som ?
^
Mám svoje dni
Mám svoje dni
dobré i zlé.
Koľké len z nich
nie sú len mdlé,
to viem len ja.
Mám svoje noci
dlhé i v sne,
bez ktorých moci
nešiel by mne
vstup do raja.
Mám svoje putá
ťažké i v sne,
deň ma k nim púta
na plytkom dne
slaného mora.
Mám svoje city
malé i v sne.
Všetko, čo cítim
je skryté mne
v pocte slova.
^
Zúčtovanie
Po čase nastane
tajností rátanie
ščítanie nerestí
nič sa už nezmestí
do hlavy zmätenej
zdanlivo stratenej
vo víre možností
ticho sa rozhostí
hudba len zaznieva
modlitba odznieva
za duše stratené
mŕtve i nájdené
za život bez dychu
za lásku v kalichu
zlatavého moku.
^
Tichá noc
Noc je tmavá, tichá,
drobná sviečka zhasína.
Ten, kto vedľa dýcha,
sen svoj tíško odvíja.
Ja nevládzem usnúť,
iba tikot hodín čuť,
pokúšam sa pohnúť
pozvoľna však strácam chuť.
Iba raz v roku
dobro je želané
človeka kroku
problémov míňanie.
Všetky dni ostatné
ovíja neláska,
veď nie je podstatné,
ktože ťa poláska
jedenkrát jediný
s vrúcnosťu na perách,
jedenkrát jediný,
keď stojí vo dverách.
V ruke má kvetov pár,
v zraku už lúčenie,
skrášli tých minút pár,
zachvíľu utečie.
Odíde s prísľubom,
že sa snáď vráti späť,
zanechá hŕbu slov,
nechá čas nemyslieť
na množstvo drobných dní
všednosťou značených,
kedy však nechce prísť
pokoj v nás stratených.
Pokoj v nás blúdiacich,
veríme v jednu noc,
nechá nás smútiacich
i nárok na pomoc
musíme hľadať si
v prostote všednosti,
podajme ruky si
v hľadanej svornosti.
Spomeňme na seba,
nájdime stratené,
nehľaďme do neba,
nechcime spasenie.
^
Úcta dňu
S hlavou v oblakoch
hľadím po vtákoch,
závidím im ľahkosť,
sladkú neklamnosť
strmhlavého letu.
S nohami na zemi
viem však, že dobre mi,
zakiaľ ráno zriem
vstávať nový deň
s úklonou
k svetu.
S poklonou k svitaniu,
v piete k skonaniu
bezpočetných dní,
ktoré nezmení
nik, kto je tu.
^
Sviece života
Kráčajúc cestou od domu k domu
vytváram pocit vlastnej stratenosti,
od duše k duši, od ruky po ňu,
po nádej väzniac život v svojhlavosti.
Rozdajúc sviece, merajúc osud,
niektoré slabé, krátke sťa chvíľa,
iným však uštedriac silu a popud
cítiť to, v čom sa sladké sny mýlia.
Sviece i svitom vedia sa líšiť,
jasnosťou lúčov zbystrujúc kroky,
mäkkosťou svetla znajúc bôľ tíšiť
rátajú v tečúcom vosku i roky.
Veľkosť i sila, mocné to zbrane,
čo však sú popri myslenia jasnoti?
Vediac, že nejde zabudnúť na ne,
kráčať i milovať, znať svoje možnosti.
Čo viacej povedať k vratkosti života?
Že je náš ? Dáva nám všetko i všetko berie?
Niet možnosť precitnúť, kvári nás slepota,
táto nás pokojne blúdením vedie.
A naše svetielka krok čo krok zhášajú,
čo kto z nás stihne je v horúcom vosku
zaliate v kvapôčkach, ktoré sem vnášajú
prchavosť konečna posledného bozku.
^
Nežnosť
Je mi smutno za nežnosťou,
čo sa z hĺbok vytráca.
Poviem iba s úprimnosťou,
nechcem už len utrácať
veľké sumy za opojnosť
utopenú vo víne.
Chcela by som spokojnosť
a poddávať sa nevinne
množstvu vášní pod povrchom
chladnej kože schovaných
S chvením tela vlhkým vzduchom
veží zo skla zborených.
Je mi ľúto z bezbrannosti
čo sa z trosiek vynára
ako odraz planej zlosti,
čo ťa z boja odvráva,
za dve veci v mojich dlaniach,
za môj život, za cit v nás,
za tlak túžby v holých prianiach,
ktorá spúšťa nový čas
prepotrebný na zabitie
nepoddajných spomienok
zrelých iba na súžitie
bez nádejných domnienok,
že možno i do nežnosti
jedného dňa nájdenej,
vtesnáme sa v konečnosti
v kraji bytia svorenej.
^
Súznenia
Súznenia zasnené,
za sklíčkom zasklené,
bez mrakov súmraku
poddám sa zázraku.
Súznenia tlmené,
v perinách stratené,
bez znakov bolesti
hľadám sa v milosti.
Súznenia milostné,
v náručiach radostné,
bez stopy pokoja
zaspávam nesvoja.
^
Prievan v kapse
Ako tak vidím, mám v kapse prievan
od dverí k dverám veselo lietam.
Mám v rukách zopár obdretých mincí,
roztrhlý rukáv, špinu na límci.
Ako tak vidím, mám v kapse prázdno,
v hlave však kryštáľom objaté jasno,
a tak sa dívam na mincí kôpku,
cítim v svej duši vzbudenú sopku.
Ved je to jedno, kapsy mám prázdne,
ale v mej mysli je jedno jasné,
pokiaľ mám čisto v tej duši svojej,
nemusím strach mať z tej výšky opojnej,
z ktorej sa dívam na zmätok sveta
a v bdení víri jediná veta:
Nech sa mi stane nič, a či čokoľvek,
na prvom mieste som predsa človek!
^
Hriechy
Záblesk svetla,
hlava zotlá
na pranieri sveta.
Kat je prorok,
hlása pokrok
i posledná veta
odznieva sklesle
len ženy kleslé
na rohu postávajú.
Biblia v rukách,
kňaz v chmúrnych mukách
rozmýšľa či mu dajú
minútu rozkoše,
keď vôbec nemôže
páchať hriech,
či znajú poznanie,
či majú uznanie.
Len ten smiech
snáď zvodný rozpráva,
dopúšťať sa nepráva
im problém netvorí.
Tak radšej krížom rúk
pozbaví dušu múk
a chrámu brány otvorí.
^
Milujem gejzíry
Milujem gejzíry
tryskajúc k nebu
kvapôčky rozvíri
v strmhlavosť letu
obrovská mohutnosť
ukrytej sily
v prchavú nehybnosť
miznúcich chvílí.
Milujem gejzíry
aj vôd, aj citov,
prúdenie rozvíri
púť krvi skrytou
odvahou vytrysknúť
do prúdu vášní,
bezhlavo zabudnúť
ako byť vážni.
^
Digitálna pravda
Digitálne čísla obleteli celučičký svet,
že už nikde nie je žiaden voľný let
na prechádzku mimo našu zem,
musíme si hľadať celkom nový sen.
Digitálna správa na známosť nám dala,
že len veľké málo z poznaného mála
môže nám už dávať ten náš domov malý,
vo vesmíre blúdiac pútnik ukonaný.
Digitálne správy, digitálne pravdy,
pre teraz a pre nikdy, no a asi navždy
nedajú nám odpoveď digitálne pravú,
mali by sme zapojiť do myslenia hlavu.
^
Údely
V jednom kole telo moje je.
Hlava z toho, to je toho, nepoletuje
v mrakoch na vrakoch
zrakom v súmrakoch,
budí obludy,
deň je záludný.
Oči nevidia, čo si závidia v tme.
Svetlá bez svetla v svete od vedľa sme
v sieti lapené
rybky zlatené,
voda skalená
zmáča kolená.
Zmyselnosť bez zmyslov úmyselná
Dievka podivná odvedľa namyslená,
kľúče vo dverách,
smrtka zomiera,
deň sa zatvára
v prospech súpera.
Na dva západy smútok zapadlý snáď.
Úsmev nesmelý smelo zavelí brať
olovo za slovo,
poraní nanovo,
strelí do diery
údel bez viery.
^
