Miroslav
Vékony 1978 
|
|
|
| Trochu iná, odlišná | ||
21
(1995 - Schody)
ty chceš
odísť z tohto sveta, niekam preč?
niekam, kde sa dá
smiať?
niekam, kde sa dá
dýchať?
niekam, kde sa dá
žiť?
niekam,
kde je to lepšie?
všetko sa
to dá a netreba odchádzať.
netreba odchádzať, len treba
chcieť.
chcieť sa
pretvarovať.
Hviezda
(1995 - Schody)
mám aj ja, jednu takú
hviezdu,
na
ktorú sa s radosťou pozerám.
prekrásne svieti vo dne i v
noci.
XXX1
(1995 - Zdochlina)
smiali sa mu do očí,
až
dovtedy,
kým
sa od nich neodvrátil.
teraz sa
mu už do očí nesmejú.
teraz sa mu už
smejú za chrbtom.
Zmysly - nezmysly
(1995 - Zdochlina)
snažil sa,
aby všetko,
čo
robil,
dávalo
zmysel.
vždy sa však niekto našiel,
kto mu to
prekazil
a
veci mu potom dávali nezmysel.
odvtedy robí zmysly-nezmysly.
Motýľ
(1995 - Bez názvu)
za oknom
sedel motýľ.
plný pestrých
farieb.
zbadal ťa a
uletel.
uletel od
teba preč, pretože sa podobáš naňho.
ten človek ho chcel
zabiť.
hádzal doňho kamene a smial
sa.
motýľ sa
zachránil pred
dopadajúcim kamením tým že uletel.
ten motýľ obdarený
krídlami
voľnosti a slobody sa ťa zľakol
a uletel.
ja mu to
nezazlievam, pretože ako každý
iný tvor má strach pred
nami.
pred nami, čo nám robí dobre
keď iní
trpia.
XXX2
(1995 - Bez názvu)
ty a ja
sedíme vedľa
seba
padli
sme si do očí
a v nich
zrazu mám len
teba
bol to
fajn pocit,
byť s tebou
a nebyť sám,
ale teraz
už zo mňa vylez
na obzore svitá nový
deň
a ja
nechcem byť tvoj večný tieň
XXX3
(1995 - Bez názvu)
nad dvere si dali tabuľku
s
nápisom nevyrušovať,
zamkli sa a hrali spolu
šach
Okno
(1996 - XXX)
na stene
okno
a za
ním prekrásna krajinka
už ho len otvoriť
a užiť si
ten krásny svet
škoda,
že to okno na tej stene niekto
namaľoval
Čierny kvet 2
(1996 - XXX)
oplatí sa na svet
dívať
prostredníctvom
teba
bol som
sám a bol som tam,
kde slnko
vychádza
a
zapadá súčasne
teraz viem, že
vieš o mne asi všetko
všetko, čo si vedieť
chcela
som
rád, že už nie som v tom sám
XXX4
(1996 - XXX)
Svet ide ďalej
Nenávisť
stúpa
Nepochopenie sa stáva čoraz
viac
a viac
samozrejmosťou
Názory sa menia podľa smeru
vetra
To len ja
tu na lavičke čakám, kým
tá búrka raz a navždy
pominie
XXX5
(1996 - XXX)
Celá planéta
ti horí pri
nohách
Horí
ľudskou blbosťou
Krishna
(1997 - Deža vú)
Padáš a vzápätí sa vznášaš
Odpúšťaš a vzápätí nás
opúšťaš
Sklamaná nami - oklamaná
sebou
žiješ
so schizofréniou
Vo dne v
noci lepíš známky
na obálky bez
adresátov
Hŕba
lístia v tvojej posteli
pripomína jeseň pred
dverami
Pavučiny
na stenách a pavúky
vo dverách zvonia ti už na
pohreb
Otváraš
prázdne obálky a vkladáš
do nich suché
motýle
Zavesíš ich na stenu pre
bezvýznamnú okrasu
Mravce
lezú po stole
cez rozbité
poháre
Prechádzajú suchou krvou po
stene
a
miznú trhlinou
Sedíš na
zemi a sleduješ dej okolo seba
Nerozumieš
ničomu
Si
sama a smeješ sa zrkadlu
Smeješ sa tej
bytosti
Neupravenej a
odpornej
XXX6
(1997 - Deža vú)
Za oknami
svet strašne rýchlo uniká
Obliecť sa a vypadnúť
von,
niet šance raz ho v živote dostihnúť
Presvedčený z okna skáčeš,
že
sa ti ho oklamať podarí
Po tvojom
dopade, svet sa zastaví,
nepochopí a zas niekam preč
uletí
Unavené slony
(1997 - Deža vú)
Každý deň
po trase míňame
sami seba, opúšťame sféry dôvery
a kývame
rukami
Unavene
stojíme pri zábradlí
čakajúc po koľajniciach blížiaci
sa stroj
Vedľa seba
stojíme a tupo hľadíme vpred
Tupo a nemo žijeme vedľa
seba
Nikoho z nás netrápi život
navôkol
Nikoho z nás netrápi výraz v
tvári toho druhého
Žijeme pre seba, žijeme smutne a hlavne samostatne
Žiaden
celok akurát len pustý
už niekoľkokrát opakovaný
skok
Skok vpred, samostatne, oddelene a smutne
Nočné stretávky pri sviečkach
(1997 - Deža vú)
Krok po
kroku sledujeme svoje tiene
Vlastné tiene osudu zostávajú
pozadu
Strácame istotu na obloku vo
vlaku
Sledujeme
obrazy potichúčky pomaly
Sme spolu všetci v tmavom odetí
a tancujeme
vo vzduchu vlastné kroky
osudu
Trochu iná, odlišná
(1997 - Deža vú)
Dievčatko
má pár mesiacov
Už má svoje prvé
hračky
Dievčatko má pár
rokov
Už má
svoje prvé detské knižky
Dievčatko má
osemnásť
A
žiadne idoly na stenách
Stále tie
isté steny poznačené detským životom
V izbe tie isté
bábiky,
s
ktorými sa ešte stále hrá
Tie isté
knižky prečítané mamou po stý raz
Každý večer čakajú na svoje
otvorenie,
prečítanie prvých
strán
Kamarátky
z ranného detstva dospeli
a rozutekali sa hlbšie do
sveta
Nechápe prečo museli odložiť
svoje kočíky,
svoje bábiky, zmeniť účesy a
vôbec prečo
sú iné ako ona
Každý deň
pozerá rozprávky, za tie roky
ich už pozná
naspamäť
Po skončení
rozprávky ten istý rituál
opakujúci sa už toľko
rokov
Umyť
sa, ľahnúť si do postele a čakať
na mamu, na jej novú
rozprávku
Nechápe prečo mama zostarla,
prečo sa zmenila
ale aj napriek tomu sa teší na
jej nádherné rozprávanie
Jej telo
sa zmenilo, je si toho vedomá
ale mame radšej nepovie nič,
nechce aby sa trápila
Ten istý
pohľad spoza záclon z detskej izby
Ten istý chápavý úsmev
matky
Ten
istý denný režim dospelého dievčatka,
ktoré zostalo samo vo svojom
detskom svete,
v ktorom sa
zastavil čas naveky
Lsd
(1997 - Deža vú)
Utrpenie v zajatí vo vlastnej mysli
Vzdialený od
súčasnosti na niekoľko rokov,
nevedno
kam
Kráčaš si
po svete dookola vo svojej hlave
Počuješ približujúce sa
kroky
Otočíš
sa, no nikoho nevidíš
Kráčaš sám v zajatí vlastného
ja
Kroky ktoré počuješ, ktoré ťa
sprevádzajú
celou tvojou mysľou sú kroky tvoje
Prichádzaš na to postupne
sám
S rozšírenými zreničkami čakáš na koniec výletu
no si
presvedčený, že nikdy neskončí
Utiahol si
sa do seba, panický strach - čo ďalej ?
Rozvrátená duša
navonok,
Vnútri človek zajatý vlastnou
mysľou
Chce
sa dostať von, no nikto kto ho počúva
mu nerozumie
Snaží sa
nakresliť svoje pocity,
ktorým rozumie, no ľudia sa
pozastavujú
nad otázkou
zdravia
Zaspávaš v
nádeji, že sa raz z toho prebudíš
No už niekoľko rokov vstávaš
nešťastný
Fotografia snov
(1997 - Deža vú)
Na fotke
strom
Pod
stromom ja
Nadomnou ty
Jediné čo
nás spája
sú
suché konáre horiace
niekde v diaľave
Okolo
prechádza dedinský poštár
na bicykli bez
kolies
Vznáša sa v
povetrí,
rozhadzuje
listami,
trúbi klaksónmi
a zdraví neznámych
Population 51.201
(1997 - Deža vú)
Johnnymu Hornovi
Padajúca voda z
vodopádu
Jedna z dominánt
mestečka,
v
ktorom nikto nie je nevinný
Osudy ľudí
v ňom,
odkrýva temný a hustý
les
Sovy letia
nocou chladnou
a sny tancujú v
obrazoch
Indián loviaci
bizóny,
necíti sa
osamotený
Má
svoj raj tu na Zemi
Labyrint
(1997 - Deža vú)
V bludisku
jasných tvárí
odzrkadlených na stropoch
moci
Možnosti
úniku, odviate zablúdeným vetrom,
ktorý sa časom
zbláznil
Krok po
kroku posúvaní z miesta na miesto
Kruh je uzavretý
Náhodne
vybratý posol pozitívnych správ zlyháva
na plnej čiare pred zrakom
poroty,
ktorá ako jediná pozná cestu
von
Nedokázal
ubiť samotu,
ktorú za ten čas tak dobre
spoznal
Dôvera v
ňu prerástla v nenávisť samého seba
Ubitý na smrť pred
zrakom samoty opúšťa ring
Holuby
(1997 - Deža vú)
Deti skáču pred domom
Pes šteká na holuby v
povetrí
Eva
polieva kvety na okne 4. poschodia
a díva sa či už
odleteli
Tie holuby
serú na štekajúceho psa,
serú na skákajúce
deti
a
hlavne na Evu zo 4. poschodia
499
(1998 - Miroslav Vékony)
Cudzí dom plný lákavých
pohľadov
Predmety tak známe a predsa vzdialené
Spomienky prinášajúce návrat
k veciam,
ktorých sa bojí každý z
nás
S odstrihnutým koncom nite hľadáme to
pravé klbko
Ako možnosť existencie pre dlhší
čas
Bad things
(1998 - Miroslav Vékony)
Zlé veci
podmienené chorou mysľou
Nie je to vždy tak, ako si to
predstavujeme
Túžime po veciach prinášajúcich
uspokojenie
Prepájame
veci z rôznych uhlov vedomia
Prekážky do cesty staviame pre
tých druhých
A sledujeme trápenie sa múch
v pavučinách
Temný kút v tvojom vnútri
(1999 - Marionety)
čierne
šaty vzbudzujúce silu ducha
od ucha k uchu
načúvame nočným správam
sestry
vďaky prinášajú záblesk svetla
na cestu nekonečne
dlhým,
čiernym tunelom
na
chladných stenách tejto vlhkej stavby
ozývajúce sa ozveny
ťažkých
úderov prenikajú do našich pohybov
v tuneli otvorených citov,
nespútaných fráz
ďakujeme sebe navzájom, že máme
vlastnú tvár
Život nie je ku každému jemný
(1999 - Marionety)
kozmonautovi ktorému sme
nevedeli podať pomocnú ruku,
ktorý nakoniec našiel svoje miesto medzi
vysnenými hviezdami
keby si nám mohol dať ešte raz
šancu, už by sme ju neprehliadli R.I.P.
choré
myšlienky mysľou letia
chcú zabiť všetko čo sa zabiť
dovolí
samovrahovia majú príležitosť
zoskoky
z tých najvzdialenejších miest od zeme
poslúžia pre tento
okamih
zahodiť
šancu žiť
zahodiť šancu spoznať
nové
a omnoho krajšie miesta na
zemi
sa
vôbec neoplatí
treba si
začať vážiť samých seba
dni, ktorých sa ešte môžme
zúčastniť
život určite nie je
beztarostný
je plný neočakávaných úderov pod
pás
ale
i božskej pohody
treba si
zvoliť tú správnu cestu za poznaním
a vyhýbať sa tým opačným
smerom
z ktorých je už návrat
nemožný
XXX7
(1999 - Aspolernetuyx)
len pocit potreby
uzamknuté
dvere k možnosti
pochopiť daný jav nastolený nad
ránom
pred
zrakmi výťazov i porazených
slnko
slabne
a spolu s ním aj národ
stojaci za ním
úsmevy irónie prichádzajú
podchytiť
tie kusy,
ktoré to myslia
vážne
už nikdy
viac
ľahkovážne hry bez
pravidiel
Podnájom snov
(1999 - Aspolernetuyx)
obrazy v tvojej
mysli
podávaš pomocnú ruku každej
neodvratnej šanci
zatúlané
sny
pod nepriamym pohľadom hádžeš kocky ľadu do tmy
svedomie
otočené chrbtom k tebe
záložky v knihách zavreté
navždy
zovreté
päste k oblohe plnej hviezd
pre pokoj duší, uhasené ohne na
hranici
už
tak veľmi dávno nepochopených snov
Predierame sa nikam
(1999 - Aspolernetuyx)
kruté
predstavy o šťastí
predbehnú svoju
dobu
a stávajú sa symbolom
výstrahy
pre
stojace obete doby uzamknuté v strachu
ľudia
stratili svoju detskú tvár
a už dávno dôveru
v seba
pohybujeme
sa ako prázdne schránky po uliciach
naše duše zapredané
lepším časom, ktoré nie sú nadohľad
predierame sa nikam
reč sa
vytratila, ako prvá
a pohľady odkrývajú všetky
naše skutky a túžby
okolo seba
sa predierame, akoby sme sa niekam náhlili
niet však
kam
niet si,
čo navzájom povedať
nechceme si už nič
vyčítať
predierame sa nikam
tí ktorí
už pochopili, čím to všetko končí
nás navždy
opustili
zapredali sa lepším časom
?
nekonečné rady pred
svetelnými tabuľami
hlásajúce straty, nie však
nálezy
XXX8
(1999 - Aspolernetuyx)
si z tých, ktorá nikdy
neklesá na duchu
ešte si stále kreslíš na chodníky
princezny
sme národ uvädnutých
slnečníc
s hlavami do zeme a rukami pri tele
i Budha s vysmiatou
kamennou tvárou sedí
a neprezradí posolstvo,
možno preto že je len soškou
na tvojom stole, zapadnutý
prachom
i tvoje telo prezrádza niečo, čo dáva iným
znamenie
prekvapení ľudia zostávajú aj
naďalej zaskočení
a ty s kriedou
v ruke s nedokončenou princeznou
plačeš a nerozumieš, čo od
teba chcel
XXX9
(1999 - Aspolernetuyx)
horiaca svieca na starom stole
pomaly
zhasína
podávame
si správy o tých ostatných
a naše pohľady sa navzájom
obchádzajú
nesprávne
postoje zaujaté našimi osobnými problémami
až po uši zaskočení
podozrievavosťou vlastných diagnóz
ovešané
stromy nespravodlivosťou, ako výčitky našich slabostí
každodenných
pohybov v týchto temnotách
radosť
nahradená strachom a úzkosťou
rozbiehaš sa za lepšími
časmi
bez
poznania toho správneho smeru
a bez presvedčenia, že
niečo také môže vôbec existovať
Dotyky smrti
(1999 - Rozbité spomienky)
prekliate
veci, pre ktoré sa nám hnusí život
stavy depresie a pocity
beznádeje
túžime potláčať v okamihu,
keď s nimi zápasime
boj je
neistý
výhra
a či prehra ?
a čo je vlastne nevýhodou ?
nedostatok
propagandy pre zvýraznenie
osobných nedostatkov
a kontakty
s tou druhou stranou
možnosti vnímania
sveta, stoja za našimi
snahami
za
našimi tragédiami
nedostatok
pochopenia pre nové
a nechcené
stavy
dotyky smrti
Rozbité spomienky
(1999 - Rozbité spomienky)
o predstave
šťastia
pri
rozbitom okne spomienok
na stratený svet lepších
časov
predieraš sa
závesmi
záprášených dobou
i tvoj smutný pohľad
vlhkých očí
stráca lesk a postupne
už
klopíš
zrak nad osudom života,
ktorému sa už neoplatí
dôverovať
niet
pochýb nad jeho krutou hrou,
v ktorej sa všetko mení bez
pravidiel
a bez nás
s pocitom viny za to všetko
opúšťame
svoje miesta po prehratých
priateľstvách
a nedôvere, kráčame
k svojmu
počiatku i zániku
zároveň
