V brnení a sám,
len s mečom cez plece.
Púšťou sa potácam,
vyhasli už sviece.
V bahne samoty sa utápam,
stále viac sa topím.
Na chvíľu zaváham,
snáď sa ešte vzchopím.
V diaľke sa čosi mihlo,
živý tvor kráča mi oproti.
Žalúdok mi dvihlo!
Hyena - stelesnenie
krutej
dobroty.
Prenasleduje ma úsmevom svojím trojzubým,
týmto vyriekla si ortieľ záhuby.
V krátkej chvíli,
už zvíja sa a kvíli.
S krvavou hlavou,
na tucet stôp vzdialenou od tela.
Pohľad, ktorý nestojí za veľa...
V silnejúcom vetre veje moja vesta,
žiadného cieľa nemá už moja cesta.
Klesám na duši,
padám na kolená.
Pomalý koniec tuším,
Nič už zmysel nemá.
Zriekam sa svojho mena.
Na kolená padám,
strácam všetku nádej.
Azda ma niekto hľadá,
azda ma niekto nájde.
Vietor stále silneje,
prichádza púštna búrka.
Haldami piesku ma zaveje,
a zostane zo mňa len hŕba
smutných kostí...
Vidno na mne známky boja,
preto sa ma všetci boja.
Nosím nepriestrelné vesty,
preto každý bočí z cesty.
Každý vie, že čo som zač,
život je hra a ja som hráč.
Odletel som na mesiac,
nevrátim sa nikdy viac.
Je mi tuná celkom fajn,
tak už so mnou nerátaj.
Je mi lepšie ako tam,
celý deň sa iba hrám.
Je mi lepšie ako dole,
dole som mal sdrce choré.
Bol som chorý dievča z teba,
teraz na to hľadím z neba.
Teraz som už zdravý,
starosti mi zdúchli z hlavy.
Je to pravda vážení,
že horšie je na zemi.
Tak sú tu Vianoce,
už sú tu zas.
Šťastie sa ligoce,
na každom z nás.
Pohneval som sa s vlastnou múzou,
pretože rozdal som si to s cudzou.
Pohneval som sa s ňou už navždy,
teraz stojím vonku v daždi.
Včera som napísal poslednú báseň,
možno je to cítiť v mojom hlase.
Ale veď múz je celý vesmír,
u niektorej z nich hádam prespím.
Áno, každý o mne vie,
že mám bazén plný žien.
Bazén plný žien,
to je krásny sen.
Najkrajšie planéty,
blondíny, brunety.
Čierne či ryšavé,
divoké, váhavé.
Ryšavé aj čierne,
neverné aj verné.
Brunety aj blondíny,
oni, ja a nik iný.
Mám bazén plný žien,
ja žijem iba preň.
Ach milé dievčatá,
celé ste zo zlata.
Červené, žlté, čierne, biele,
milujem vás celkom celé.
Také či onaké,
všetky ste rovnaké.
Ste najkrajšie na svete,
ale veď to viete.
Áno vtedy som bol niekým,
no dnes už vyschli všetky rieky.
Bol som silný jako býk,
nespomenie si už nik.
Teraz ležím v chladnej zemi,
a voniam kvety od spodu.
Je tu tma a zima je mi,
život bych dal za vodu.
Som smädný a hladný som,
no nedovolám sa pomoci.
Podľahol som večným snom,
noc prichádza po noci.
Chceli by sme lietať ako vtáci,
otvoriť si business na mesiaci.
Chceli by sme plávať ako ryby,
myslíme si, že niet v nás chyby.
Chceli by sme dobyť raj,
myslíme si, že sme naj.
Chceli by sme dobyť vesmír,
sme tak chorí, či tak besní?
Odchádzam už navždy preč,
niť života mi preťal meč.
Prepadli ma toť za rohom,
tak ja už odchádzam,
majte sa, z bohom.
Bol raz jeden veľký lev,
a ten lev mal veľký hnev.
Veľký lev sa veľmi hneval,
pretože ho Eva,
zavrela do chlieva.
Bol to malý chliev,
a bol to veľký lev.
Preto lev povedal Eve,
nech otvorí mu dvere v chlieve.
No Eva zamkla leva,
už nastálo do chlieva...
Poučenie:
Nikdy never Eve,
lebo skončíš v chlieve.
Máme východ slnka,
rieka nám tu žblnká,
na lúke pasie sa srnka.
Len my tu ležíme v stane,
a čakáme čo sa stane,
neviem čo máš v pláne.
No jedna myšlienka práve,
skŕsla v mojej hlave,
vykúpme sa v tráve.
Vykúpme sa v rose,
zmáčajme si nohy bosé,
vôňa kvetov šteklí v nose.
Vtáci spievajú sebe i nám,
ja sa tu s tebou hrám,
a rozmýšľam čo ti dám.
Dám ti seba samého,
smiešného a bosého,
a možno aj nežného...
Vonku prší,
a ty máš smútok v duši.
Je ti do plaču,
a srdce ti v hrdle búši.
Chceš cítiť dotyk nežných slov,
no pohovka vedľa teba je prázdna.
Zostali ti iba spomienky z tvojích slov,
v srdci zostala ti brázda.
Ešte dobre, že máš aspoň mňa,
koľko krát si sa už do mňa vyplakala?
Občas si bola na mňa zlá,
koľko krát si ma už roztrhala?
Som tvoj mäkký vankúš,
som terčom tvojích citov.
Som tvoj mäkký vankúš,
som tvojou útechou i tvojím úkrytom.
Tak neplač už,
a zabor do mňa svoju tvár.
Škoda, že nie som tvoj muž,
toľko lásky bych ti dal...
Rýchlo skryme sa,
slnko už nesvieti.
Záchráňme seba,
no i naše deti.
Všade šíra pustatina,
nikto nevie čia to vina.
Ani ľudia nie sú veční,
aj keď vedia dobre rečniť.
Len my môžeme za to,
že sme takí zlí.
Aj keď všetci vieme,
že pravda zvíťazí.
Zmeňme spôsob myslenia,
vzdajme sa už blúznenia.
Všetci predsa chceme žiť,
kto to nevie pochopiť?
Pohľad tvojho oka,
spravil zo mňa cvoka.
Také veľké a tak biele,
videl som ho celkom celé.
Videl som ho na špici noža,
naskočila mi husia koža.
Červenou krvou postriekaný nôž,
v očiach je pravda, v očiach je lož.
Kráčam po uliciach mesta,
kam asi zavedie ma táto cesta?
Domy vrhajú zvláštne gestá,
Pane za čo ma trestáš?
Za chrbtom mihol sa mi tieň,
v kostiach tuhne mi dreň
Je noc a či deň?
Rozmýšľam, či nie je to len sen.
Z okien cerí zuby tma,
koľko levelov má táto hra?
Na oči lepí sa mi hmla,
žijem, alebo sa mi to len zdá?
V diaľke črtá sa cieľ mojích krokov,
kedy zbavím sa už ťažkých okov?
Potrvá to pár mesiacov, či rokov?
Od potu som celý zmokol.
Konečne stojím pri veľkej bráne,
opieram o ňu svoje stvrdnuté dlane.
Stojím na tej horšej brány strane,
už dávno tušil som, že sa to stane.
Pod náporom mojích dlaní,
povolila ťažká brána.
Jasné svetlo,
predzvesťou je rána.
Zbohom pochmúrne mesto,
s víťazným gestom,
kráčam novou, jasnou cestou,
k poznaniu a láske...
Lúče slnka mi spaľujú tvár,
a vo vetre mi veje košeľa.
Do vyprahnutého piesku,
vyšliapávam svoj žiaľ.
Nie, nemám už priateľa.
Do vyprahnutej púšte,
odišiel som hľadať pokoj a smrť.
Dotýkam sa spúšte,
stroskotala moja plť.
Som posledný stroskotanec,
so smrťou tancujem rozlúčkový tanec.
Dal som zbohom celému svetu,
a na rozlúčku zaspieval túto pieseň.
Tak a už som nie tu,
neviem kto vinu nesie.
Tento svet vraj patrí bielym,
kto sa s týmto môže zmieriť?
Veď iné rasy sú tiež len ľudia,
tak prečo ich potom takto súdia?
Rasizmus je nádor ľudstva,
každému človeku patrí úcta.
Tak to je a nikdy inak,
a ak nie, tak čia je vina?
Keď som išiel s Katkou,
vzali sme to skratkou.
Šli sme poza kríky, kriačky,
po dvoch aj po kolenačky.
Keď sme boli takmer v cieli,
zmorení sme boli celí.
Tak vzali sme si do hlavy,
že ľahneme si do trávy.
Tráva bola vysoká,
padli sme si do oka.
Spravili sme pele-mele,
a bolo nám obom skvele.
Lyžovať chcem čiže,
kúpil som si lyže.
Vyskočil som hop na vlek,
a vyviezol sa na kopček.
Spustil som sa z kopca dole,
všade bolo snehu more.
Bol som desne veľký frajer,
letel som jak Herman Majer.
Neviem ako, keď tu zrazu,
dostal som sa až ku zrazu.
Zrazil som sa s zrazom,
vyletel som rázom.
Dopadol som na zem čiže,
zlomil som si obe lyže.
No najviac ma zlostí,
že zlomil som si kosti.
Pozval som ju na večeru,
bola pekná na môj veru.
Potom som ju pozval k sebe,
povedala: "Dám len tebe."
Tak mi dala, verte mi to,
medzi oči s dynamitom.
Vonku stojí snúbenica,
hľa drevená šibenica.
Zajtra ráno sa s ňou žením,
budem len jej, celkom celý.
Zábava od svitu až do mrku,
snubný prsteň okolo krku.
Zajtra visím vonku v daždi,
ožením sa s ňou už na vždy.
Akože
Bývam
Celkom
Dole
Ešteže
Fero
Gáni
Hore
Iba
Ja
Ktorý
Ležím
Medzi
Nohami
Okatej
Princeznej
Radosťou
Spievam
Také
Úžasné
Verše
Zaspávam
Aj keď si to nepamätám,
viem, že včera som bol až tam.
Videl som sa celkom celý,
áno ja viem, bol som v cieli.
Cítil som sa ako keby,
bol som takmer priamo v nebi.
No viem, že bolo to vlastne peklo,
pretože chodidlá mi celkom spieklo.
Na vine bol len jeden prášok,
nepripravil som sa na šok.
Myslel som si, že skončím v nebi,
aké by to bolo krásne keby...
Zmena je život,
a život je zmena.
Menia sa ľudia ,
menia sa mená.
Zmena je život,
a život je zmena.
Menia sa veci,
mení sa mena.
Si tak nebezpečne pekná,
ako prišla by si z pekla.
No poviem to jednou vetou,
ja netrápim sa preto.
Pretože aj keď máš veľmi ostré zuby,
ver, že ja aj napriek tomu ťa ľúbim.
Neviem čo ma to napadlo,
no kúpil som si lietadlo.
Lietal som si hore, dole,
možno je to trochu choré.
Veď preto ma aj zavreli,
teraz ležím v posteli.
Bol som veľmi dobrý pilot,
takmer ma to stálo život.
Si tak patetická,
ako stelesnenie dojemnosti,
a muži si kôli tebe,
idú dolámať kosti.
No ja bez pátosu a nehy,
ako tichá voda myjem brehy.
Ja som tvoj,
big, big boy.
Patrím iba tebe len,
s tebou snívam krásny sen.
Ja som tvoj boy,
tak pri mne stoj.
Spravíme si pele-mele,
a bude nám obom squele.
Dopadol som z veľkej výšky,
ostali zo mňa iba zvyšky.
Čo už teraz, je to tak,
myslel som si, že som vták.
Bol to omyl vážení,
teraz ležím na zemi.
Pravdivá je táto veta:
už si nikdy nezalietam.
Kot kot kot kotko dák,
ja kupujem len Kodak.
Hej vážení, čo vám šibe?
My veríme len Toshibe!
Čo robíte taký krik?
Ja chcem len Panasonic!
Žiadné sladké, žiadný tuk,
hovoril už Valibuk.
On bol proste iný,
jedol proteiny.
Stretol sa s mojou päsťou,
išli tou istou cestou.
Teraz leží na zemi,
mojou päsťou zrazený.
Mal smolu no čo už s ním,
mal si radšej pustiť plyn.
Má celkom rozbitý nos,
teraz už vie, kto je tu boss.
Kto je lepší v reklame,
ten viac ľudí oklame.
Veru...
Hej dievča ty vieš,
že nevieš čo chceš,
a ja to viem tiež.
Vravíš že pichám jako jež,
no keď ma nechceš tak bež.
A ja pôjdem asi tiež.
Tak čau...
Som nadržaný jako kôň,
spravím ti to čo chceš.
Ja chcem byť iba tvoj,
som ... veď vieš.
Možno, že mi neuveríš,
ale je to tak.
Vždy keď na mňa zuby ceríš,
vyzeráš jak drak.
Tak si nabrús svoje zúbky,
pretože ja sa viem dračiť tiež.
No uhryznem ťa len vtedy,
ak to ozaj chceš.
Zostalo už len päť minút,
náhle nastal prudký zvrat.
Nie už nemám koho minúť,
nemyslím už na návrat.
Smrť tu hrozí každú chvíľu,
v myslení mi nastal skrat.
Daj si pozor na ľstivú mínu,
už nie je sestra, už nie je brat.
To len človek nesie vinu,
nemáš sa už čoho báť.
Aj zlé časy sa raz minú,
teraz nesmieš zostať stáť.
Môj malý čierny čln,
je hračkou v mori vĺn.
Plavím sa riekou, plavím sa morom,
vo svojom cieli som už čoskoro.
Na dosah ruky mám svoj cieľ,
presne to som stále chcel.
Chýba mi už len pár míľ,
o tomto som stále snil.
Už len pár metrov,
obzrel som sa a uvidel som,
to čo bolo vzadu.
Už len pár metrov,
a môj malý čierny čln,
skončil na dne vodopádu....
Pochádzam z ríše fantázie,
niekedy neviem, či ozaj žijem.
Som noci svätojánskej sen.
Áno ja veľmi dobre viem,
áno ja viem čo tak veľmi chcem.
Chcem cítiť dotyk tvojích dlaní,
chcem chodiť s tebou na svitaní,
po tráve rosou zmáčanej.
Chcem cítiť vôňu tvojích vlasov,
chcem cítiť chuť pšeničných klasov.
Áno ja chcem len s tebou byť,
áno ja chcem len s tebou žiť.
Tak podaj mi ruku a poď so mnou,
poď kráčať nebeskou krajinou,
v ústrety láske a krásnym, krásnym snom.
Buď mojou markízou,
chcem s tebou brázdiť oceán.
Láska je krásnou hrou,
s tebou nikdy nie som sám.
Lietam si v oblakoch,
ty dala si mi krídla.
Snívam o zázrakoch,
milujem vôňu tvojho mydla.
Buď mojou markízou,
buď mojím anielom.
Buď paňou mojích snov,
kôli tebe žijem, kôli tebe som.
V hlave mám časovanú bombu,
a som veľmi nebezpečný.
Poriadajú na mňa honbu,
lenže ja mám život večný.
Som posledná z obetí,
zostal som sám.
Slnko mi už nesvieti,
už nemám ísť kam.
Časovanú bombu mám v hlave,
a milosrdnosť mám stroja.
Viem kto a prečo klame,
možno i preto sa ma všetci boja.
Je koniec diktátorov,
blíži sa spravodlivosť.
I k vám prídem čoskoro,
dosť bolo klamstiev, dosť...
Rýchlo skryme sa,
slnko už nesvieti.
Zachráňme seba,
no i naše deti.
Všade šíra pustatina,
nikto nevie čia to vina.
Ani ľudia nie sú veční,
aj keď vedia dobre rečniť.
Len my môžeme za to,
že sme takí zlí.
Aj keď všetcivieme,
že pravda zvíťazí.
Zmeňme spôsob myslenia,
vzdajme sa už blúznenia.
Všetci predsa chceme žiť,
kto to nevie pochopiť?
Nikdy nezabudnem na noc strávenú s tebou,
bol som tam, kde som nikdy predtým nebol.
Celú noc som ťa bozkal,
áno bola si božská.
Objavil som všetky svoje tajomstvá,
stal som sa pánom tvojho kráľovstva.
Objavil som všetky skryté poklady,
mal som samé vzrušujúce nápady.
Priviedol som ťa k blaženosti,
celú noc láske stavali sme mosty.
Mosty lásky plné básní,
milujeme a sme šťastní.
Si najkrajšia z krások sveta,
prosím nauč ma lietať.
Si moja viera, nádej, láska,
si najkrajšia z krások kráska.
Si môj život, môj svet, môj vesmír,
kôli tebe v noci nespím.
Ty jediná si mojím všetkým,
tak mi prosím neulietni.
Chcem ti hľadieť do očí,
a bozkať tvoje pery.
Láskou na mňa útočíš,
ľúbiš ma a ja ti verím.
Áno mám ťa rád,
len neviem ti to povedať.
Vráť mi pohľad vráť,
ja nemôžem v noci spať.
Áno mám ťa rád,
a chcem ťa pozvať do kina.
No bojím sa to povedať,
láska je tak pálivá.
Ja chcem len s tebou ísť,
a do ucha ťa hrýzť.
Ja chcem len s tebou byť,
tak poďme sa niekam skryť.
Nájdime si tajnú skýš,
a strávme zopár krásnych chvíľ.
Myslím na čo nemyslíš,
rád by som to napravil.
Poď sa so mnou hrať,
vyzlečiem ťa do naha.
Chcem ťa celú mať,
nechýba mi odvaha.
Bozkám tvoju kožu hladkú,
a privádzam ťa do raja.
Dám ti niečo na pamiatku,
nezabudni, len ty a ja.
Najbláznivejšie zo všetkých nápadov
Len tvoje bláznivé nápady,
vedia ma dostať do nálady.
Vždy keď mám náladu na teba,
vtedy mi viac už netreba.
Chcem byť s tebou celkom sám,
veľmi rád sa s tebou hrám.
Tak neprestávaj a stále hraj,
s tebou na zemi mám svoj raj.
(Nádoba plná lží)
Môj byt sa hemží ničím,
som sám ako v dave.
Ticho z kútov na mňa kričí,
všetky falzifikáty sú pravé.
Pozerám sa cez uši,
a počúvam očami.
Keby som tak tušil,
čo deje sa za oknami.
Kde je svetlo, tam je tma,
Kde je tma, tak tam je svetlo.
Neviem kto má a kto nemá ma rád,
čo keby tak aj mňa raz šťastie stretlo.
Keď pozriem hore, tak vidím zem,
keď hľadím dole, vidím nebo.
Jak pravdivý je zrakový vnem,
tak mäkký je železobetón.
Keď vonku lialo, akoby práve mala nastať potopa sveta a moja nálada sa pohybovala na úrovni bodu mrazu, dostal som nápad a napísal som "Mokrý svet". Verím, že vám zlepší náladu aspoň tak ako mne.
Pozerám sa z okna
a čo nevidím:
Celá záhrada je mokrá.
Neďaleko počuť kvapot kvapiek.
Zubaté slnko plače od smiechu,
keď pozerá sa na svet.
V ústach cítim pachuť prehýrenej noci.
Cítim dotyk strachu hoci...
Hoci nie som sám.
Mám zmysel pre humor a psa.
Je malý a chudý,
slepý a hluchý,
ružový a s modrými bodkami.
Je verný a pachý
a leží mi pod nohami.
Von oknom pozeráme sa obaja
a navychádzame z údivu,
vždy keď vidíme pravdu pravdivú,
že každý kto hľadí do kníh,
pochádza z rodu mokrých.
Počuť hlasy nočných vtákov,
mokrý svet je plný znakov.
Keď vonku pieklo slnko ako by práve mal nastať koniec dní a moja nálada sa pohybovala na úrovni bodu varu, dostal som nápad a napísal som "Mokrý svet II.". Verím, že vám zlepší náladu aspoň tak ako mne.
Som mokrý ako ryba.
Vravia mi vraj je to chyba.
Žijem v stáde tiav.
Pochádzame z horúčav
polárnej noci.
Počujem ako vraví mi ktosi:
"Mám krídla plné piesku!"
Nevšímam si ho rýchlosťou blesku.
Som zaujatý vlastným spánkom
a spím s veľkou dávou
melanchólie.
Pár krokov odo mňa,
pasú sa prejedené zmije.
Som nevlastná obeť púšte.
Prečesávam jej vlasy husté,
pričom vychutnávam sucho v ústach.
Táto okolnosť je pustá,
ako oáza bez myšlienky.
Vymieňam si plienky.
Som mokrý ako ryba.
Áno je to chyba,
keď žijem v stáde
lietajúcich tiav.
I keď pôvodne som bol kozmonautom.
Je rok 2005,
nie je už svet.
Nie už ho niet,
nevráti sa späť.
Je to smola,
ale veď...
Vianoce sú preteky,
a obchody plné ľudí.
Všade samé zvončeky,
každú noc sa zo sna budím.
Opäť sú tu vianoce,
je čas zmätku, neporiadku.
Santa Claus sa rehoce,
asi má už pamäť krátku.
Naposledy pred rokom,
tiež o takom čase.
Zazvonil nám pod oknom,
v celej svojej kráse.
No kôš mal celkom prázdny,
po ceste okradli ho zlodeji.
A tak bol celkom vážny,
veselé vianoce - kam ste sa podeli?
Ponúkol som ho teplým čajom,
a požičal mu na taxík.
Kam podelo sa to krásne čaro?
Všade len zmätok, všade len krik...
Tak povedzte mi kde rastie,
kde rastie vlastne šťastie.
Ja potrebujem šťastie,
bez šťastia nie sú básne.
Ja potrebujem šťastie,
veď šťastie je tak krásne.
Ja potrebujem šťastie,
alebo ako je to vlastne.
Potrebujem ho ako vodu,
len pre šťastie zložil som túto ódu.
Kde sú tie časy,
keď pozostával som z genetického kódu.
Kde sú tie časy,
keď pil som plodovú vodu.
Kde sú tie krásne časy,
keď nemal som ešte vlasy.
Kde sú tie krásne chvíle,
keď ženy boli ku mne milé.
Kde sú tie zlaté časy,
tak kde sú, kde sú asi...
Život to je moje hobby,
optimizmus môj svet zdobí.
Mám rád hory, lesy, lúky,
mám rád všetky tieto zvuky.
Mám rád všetky tieto farby,
mám rád všetky tieto maľby.
Mém rád krásy toho sveta,
a som rád, že v tom lietam.
Héj neďaleko od tej Kene,
býva dievča, poznám ju po mene.
Čierne oči má,
to musí byť gorila.
Vždy keď ráno vyjde z džungle,
popod nos si čosi hundre.
Čierne oči má,
to musí byť gorila.
Má čumáčik ako päsť,
a vyzerá, že chce ma zjesť.
Čierne oči má,
to musí byť má milá...
Nový horský bicykel,
presne taký by som chcel.
Vozil bych sa na ňom,
celým šírym krajom.
A bolo by mi celkom fajn...
Spravil sa mi herpes v puse,
bolí, štípe, páli v kuse.
Dajte mi rýchlo dáky liek,
aspoň zopár piruliek!
Ó, aké krásne ráno,
bolo pred sto rokmi.
Keď nič nerušilo pokojný spánok,
keď po daždi boli sme mokrí.
Ó, ako dýchať by som chcel,
no bojím sa, že pľúca zhoria mi.
Dosiahli sme svoj cieľ,
hory stretli sa s horami.
Kocky sú hodené,
už niet cesty späť.
Z úlomkov nádeje,
skladá sa svet.
Karty sú rozdané,
stačí len hrať.
Kto chce ten dostane,
niet sa čoho báť.
(napísané podľa skutočnej udalosti v jeden mrazivý deň 25. 1. 2000)
Vážení a milí,
my práve v tejto chvíli,
keď vonku vietor kvíli,
tu v dome sme sa skryli.
A tak milí a vážení,
viac zohriatí než zmrazení,
vidno ako dobre je nám na zemi.
Keď vonku zúri chlad,
no my dali sme mu mat.
Ja som tvoja paranoja,
vyradila som ťa z boja.
Nemáš už viac síl,
aby´s ďalej žil.
Nemáš už viac odvahy,
no zato máš strach.
Mordujú ťa úvahy,
že obrátiš sa v prach.
S dierou v hlave, ležím v tráve.
V krvi pláve, moje telo.
Žiť by sa mi strašne chcelo,
no márne sú moje výkriky.
Stal som sa obeťou paniky.
Mám rozdrúzgané rebrá,
a rozdrvenú hlavu
Neviem sa prebrať,
a kosti mi v krvi plávu.
Z mojej hrdosti zostal len popol,
čo vietor rozfúkal na všetky strany.
Och jak schuti by som kopol,
do toho, čo v hnijúce mäso zmenil moje plány.
Chcel som mať ženu, deti a pokoj.
Namiesto toho mám prevŕtanú hruď,
bolesti a vlastne som už zdochol.
Áno zdochol som jak prašivý pes,
čo počúvol svojho pána,
a skočil medzi krvilačné šelmy,
čo rešeto spravili z mojej helmy.
Ostali zo mňa už len holé kosti,
a posledný okamih nezmyselnosti.
Vidím záhradu plnú kvitnúcich stromov,
kráčam po tráve pokropenej rosou a peľom.
Počujem zvuky ďalekých zvonov,
rozmýšľam čo vlastne života je cieľom.
Všetko je plné záhad a tajov,
vesmír je plný hviezd.
Svet je plný cudzích krajov,
život je plný ciest.
Každá cesta má svoj cieľ,
každé prečo má svoje preto.
Celý svet je plný hier,
prečo kráčam týmto svetom?
Rieka divoká,
ženie ma vpred.
Snáď nestroskotám,
skôr ako spoznám svet.
Majú hrdinské výkony,
a tupé pohľady.
Vieme to my, vedia to oni,
sú to len návnady.
Vieš to ty a viem to ja,
to nie je cesta do raja.
Toto nie je pravá cesta,
tak s tým radšej rýchlo prestaň.
Je to cesta do pekla,
z kože si sa vyzliekla.
Drogy nie sú pre ľudí,
tak sa nesnaž zablúdiť.
(Hlboké sú hroby...)
Som beznádejne v pasci,
nie už niet úniku.
Spravia ma na razci,
a budem špecialitou podniku.
Môj pes,
tak včera,
ako dnes,
vyvoláva des,
pretože chodí,
hore bez,
hlavy.
Ináč je zdravý.
Akurát šteká,
ako kôň.
(End of days)
Je mi zima a tma,
vidím pozostatky sveta.
Počuť krákanie vrán,
v diaľke čosi lieta.
Zostal som tak sám,
v rukách mi zomiera dieťa.
S ľútosťou na neho pozerám,
aká krutá je táto veta.
Posledná z vojen,
zomreli aj tí poslední.
Zo sveta zostal len tieň,
je koniec všetkých dní.
Čierne hviezdy,
na zem zniesli,
smrť a smútok.
Najlepšou obranou,
nie je vždy útok.
Čierne hviezdy,
na zem klesli.
Zniesli bolesť a plač.
Keď máš svoj kríž,
tak ho aj vláč.
Nerozbíjaj atóm,
nestojí to za to.
Vraj vyplatia ťa zlatom,
chceš byť azda katom?
Ja zbúral som vám celý svet,
pozrite sa už ho niet.
Ja zbúral som vám atómom,
záhradu aj celý dom.
Nerozbíjaj atóm,
vykašli sa na to.
Smrti budeš zaťom,
záleží ti na tom?
Vyrástol nám veľký hríb,
dopustili sme sa chýb.
Za chyby sa platí veru,
zbúrali sme si zem celú.
Ja chodím si v prírode,
po lese i pri vode.
Keď stromy zakvitnú krásnym kvetom,
ja len tak túlam sa svetom.
Nad hlavou, nebo sa mi beleje,
a do tváre, slnko sa mi smeje.
Šteklivá tráva, je nám po kolená,
celá sa zelená, celá sa zelená.
Veselí vtáci, stále sa cukrujú,
stále sa cukrujú, perie si maľujú.
I všetky kvety, sa radi parádia,
a oči nám hladia, a oči nám hladia.
Včera som sa stratil,
stratil som sa v daždi.
Nie, už sa nevrátim,
stratil som sa navždy.
Stratil som sa, je to tak,
som mokrou časťou všetkých mlák...
Som plyšový medvedík,
a som položený na skrini.
Z vonku počuť detský krik,
Salvator Dalí škerí sa z vitríny.
Som celý z plyšu,
len oči mám z gombičiek.
Na skrini mám svoju skrýšu,
na skrini mám svoj svet.
(Krajšieho sveta niet...)
Iba taká hviezda...
(armagedon)
Aj keď sa to nezdá,
je to "iba" hviezda.
Rýchlosťou svetla rúti sa k zemi,
sme tak vystrašení a tak nemí.
Veď niet sa čoho báť,
je to len koniec sveta.
Sľubovali nám ho toľko krát,
teraz nám tu nad hlavami lieta.
Mali sme veru dosť času na to,
aby utratili sme všetko zlato.
No boli sme príliš chamtiví,
tak kto to všetko zavinil?
Rozdrví nás na kúsky prachu,
čo ste tak bledí, hádam od strachu?
Aj keď vonku mŕzne a padá sneh,
ja si len vravím, no tak nech.
Či vonku svieti slnko, či fúka vietor,
ja veru netrápim sa pre to.
Či je pekne, či mraky tiahnu sa nebom,
mne je vždy dobre, len keď som s tebou.
Či sadá hmla, či padá dážď,
mne je vždy fajn, len keď ma máš.
Som voľný ako voľný pád,
som voľný ako tvoje mravy.
Áno láska mám ťa rád,
ver, že s tebou ma život baví.
Som voľný ako vták,
som voľný ako mliečny zub.
Milujem ťa je to tak,
tak ma aj ty ľúb.
Keď narastú krídla rybám,
nikto nevie kde je chyba.
Keď narastú plutvy vtákom,
nikto nevie ký to zákon.
Odpady a pesticídy,
pijú v mori naše ryby.
Otrávené zrná, klasy,
zobú denne naši vtáci.
Ký to parom na tej vine,
že tu všetko živé hynie?
Čo sa stalo čo sa deje,
rútime sa do beznádeje.
Zastavme sa aspoň chvíľu,
nech zistíme kto má vinu.
Vinní sme už len my sami,
všetko zlé preč a Pán Boh s nami.
Vždy keď s tebou zablúdim,
ja neviem nájsť cestu späť.
S tebou sa nikdy nenudím,
s tebou je krásny svet.
S tebou nepoznám nudu,
s tebou nepoznám strach.
Aj keď závidieť nám budú,
i na nohách prach.
Ja nevzdám sa teba,
ja ľúbiť ťa chcem.
S ťebou sa viem nebáť,
i radovať sa viem.
Ako by to dopadlo,
keby som mal lietadlo.
Vyskúšal by som ho hneď,
lietal by som tam aj späť.
Vzal by som ťa do lietadla,
len aby si nevypadla.
Lietali by sme v ňom spolu,
preleteli každú horu.
Ako by to dopadlo,
keby som mal lietadlo.
Lietal by som hore dole,
a uvidel z výšky more.
Toho sna sa veru nevzdám,
kým nevyletím hore k hviezdam.
Vyletím k nim spolu s tebou,
a budem tam kde som nebol.
Sedím tu za počítačom,
a pozerám doňho s plačom.
Čo je veľa, to je veľa,
hľadím doňho ako teľa.
Prerazil som dno a padám,
stratil som, no stále hľadám.
Som najväčší počítačový maniak,
stratil som sluch, stratil som zrak.
Stratil som sa v počítači,
takto skončia všetci hráči...
Najprv si ma chcela,
no teraz si mi uletela.
Tak prestaň sa už smiať,
a radšej sa mi vráť.
Ty si hrozne náladová,
utekáš mi stále znova.
Tak prestaň mi už utekať,
a radšej sa mi rýchlo vráť.
A keď sa mi nevrátiš,
chytím ťa jak kocúr myš.
Tak prestaň sa už hrať,
a radšej sa mi vráť.
Tak už spi,
nech sníva sa ti sen.
Je koniec hry,
tak zavri oči len.
Nech snívajú sa ti krásne sny,
môžeš im dať tisíc mien.
Mesiac za oblaky pokúša sa skryť,
vidieť už len jeho tieň.
Tak už spi,
nech sníva sa ti krásny sen.
More básní s tebou brázdim,
tak neváhaj a rýchlo zhasni.
Sme tak krásni a tak šťastní,
máme svoj svet, len náš vlastný.
Najprv hore, potom dolu,
zdolali sme lásky horu.
V sladkom daždi,
sme už navždy...
Navždy spolu.
Možno to ešte neviete,
no som najlepší na svete.
Som najlepší z najlepších,
vyrazím vám všetkým dych.
(Však som krásny...)
Šumienka nám vyšumela,
utiekla nám celkom celá.
Riešenie našiel ako vždy Ivo,
dali sme si všetci pivo.
Odkopol som celú kopu,
nenechal som ani stopu.
Odkopol som celý svet,
neveríš? Hľa už ho niet!
Sedel som pri bare,
a phil som whisky.
Ten poci opojný,
je mi tak bhlízky.
Zrazu prišiel on,
s nabitým kholtom.
Pri dverách stál John,
phištoľník John Bholton.
Slávny John Bholton,
vykročil ku baru.
Nemá rád bontón,
tak strelil mi do poháru.
Pohár sa mi rozletel,
na malé kúsočky.
Kheby som to bol vhedel,
tak si dám len vločky.
Keď tu zrazu Bholton John,
priložil mi phištoľ k hlave.
V tom momente lhetel von,
a pristál zadkom v tráve.
Pozviechal sa horko-ťhažko,
a vyskhočil na khoňa.
Tvár si prikril vheľkou thaškou,
a odcválal do khaňóna.
Mám oči a napriek tomu vidím.
Mám uši a napriek tomu počujem.
Mám mozog a napriek tomu myslím.
Žijem a napriek tomu nezabíjam...
Si krajšia ako letná Praha,
no najkrajšia si celkom nahá.
Si najkrajšia zo všetkých stvorení,
tvoje meno vyryjem v kameni.
Si krajšia ako leto na Malorke,
dni bez teba sú tak horké.
Si najkrajšia zo všetkých žien,
ty to vieš a ja to viem.
Si krajšia ako ruže kvet,
k nohám zložím ti celý svet.
Si najkrajšia z krások sveta,
prosím nauč ma lietať.
Si sladšia ako včelí med,
si krajšia ako vtáčí let.
Si ľahšia ako letný vánok,
tvoja krása berie mi spánok.
Si nekonečne krásna,
si múzou v mojích básniach.
Si krajšia ako lesná víla,
bez teba je dlhá chvíľa.
Chcem s tebou plávať v Jadranskom mori,
bez teba ma srdce bolí.
Si najnežnejšia z nežných,
kôli tebe z neba zniesol bych i hviezdy.
Vyprahlou púšťou kráča čierny rytier,
zničený a doráňaný s tisícich bitiev.
Jediný čo prežil, no zostal sám,
nepočíta už, koľko odťal hláv.
Nemá už nepriateľov, no ani priateľov,
nemá už na koho, ani s kým poriadať besný lov.
Jeho život, stal sa len matným snom,
v strede púšte, črtá sa posledný živý strom.
Krvou postriekanou cestou,
a s chladným gestom,
blíži sa čierny rytier k stromu života.
Nikdy by neveril, že aj v púšti môže stroskotať...
Sadajúc do tieňa stromu,
sa rytier vracia znovu,
do svojích mladých čias,
keď ešte panenskú prírodu,
ožaroval slnka jas.
Svet bol plný krás,
keď kvety kvitli miliónmi farieb,
keď vtáci spievali ľúbostné piesne...
Keď ešte dokázal milovať,
keď ešte vedel čo je láska.
Keď dokázal sa radovať,
keď ešte tvár nehyzdila mu tá krutá maska.
Keď žil jeho otec, matka,
keď žili jeho sestry, bratia
keď...
Snáď sa ešte vrátia.
Pod stromom života,
zobúdzajú sa konečne rytierové city,
čo tak dlho spali pod ťažkým brnením,
sťa pod veľkou skalou.
Keď pred rokmi,
vydal sa rytier za poctami a slávou,
keď odtínal havu za hlavou,
keď ľudskou krvou nasiakli jeho šaty...
Ešte sa mohol vrátiť.
Ach prečo, prečo tak otupela jeho myseľ?
Prečo už vtedy naspomenul si na svojích blízkych?
Len v boji z blízka a na život videl svoj zmysel,
stal sa sluhom pudov zvieracích a nízkych.
Keď svaly ochabnú a zmysly otupejú,
keď ruku, pod ktorou hynuli tisíce,
bude mať slabú...
Keď s mizivou nádejou na prežitie,
s obrovskej hviezdy,
zmení sa na čiernu dieru.
Stratil dnes už všetkú vieru,
že dožije sa ešte mieru.
Keď v piesočnom daždi,
zaspal už navždy...
Lucia je úžasné dievča.
Je ako revolúcia.
Nežná revolúcia.
Lucia je nežná,
vášnivá a streščená.
Je ako let rogalom
ponad priepasť.
Strašne rada skáče cez švihadlo
a zásadne nenosí podprsenku.
Minule som ju pozoroval,
ako takto skáče cez švihadlo
a nestačil som sa diviť.
Bola taká...
Úžasná.
I žasol som.
Nevydržal som a pridal som sa k nej.
Spolu sme skákali cez švihadlo
a usmievali sa na seba.
Spolu nám švihalo
a strašne sa nám to páčilo.
Kiež by bolo viac takýchto dní.
Som láska medzi mužom a ženou,
som Michaelova nenávisť.
Som prílivom a morskou penou,
som túžbou niekam ísť.
Som dosiahnutým cieľom,
som slnečná pláž.
Som rozpáleným telom,
som jesenný dážď.
Som zbraňou v Michaelovej ruke,
som strachom v tvojích očiach.
Som bleskom v letnej búrke,
som únava po prebdených nociach.
Som túžbou po rozkoši,
som naplneným šťastím.
Som dieťa v odpadovom koši,
som fabrika na sny.
Som výstrelom z Michaelovej zbrane,
som ranou v tvojej hrudi.
Som predtucha, že sa to stane,
som zlý sen čo v noci ťa budí.
Som smrť čo čaká za rohom,
som Michaelov hlas.
Som ten čo vraví zbohom,
som v každom z vás.
Pozerám do neba,
vtáky si spievajú,
viac mi už netreba,
rád hrávam túto hru,
šťastím som bez seba,
keď dýcham čerstvý vzduch.
Ležím si v tráve plnej fialiek,
a nepoznám krajší liek,
ako vôňu týchto kvetov.
Kŕdeľ cudzích svetov,
krúži mi okolo hlavy,
toto je ten pocit pravý,
keď môžem dotknúť sa hviezd,
a zbierať zážitky z vesmírnych ciest,
a pritom ležať medzi fialkami...
Sedím si v záhrade plnej kvetov,
v korunách stromov lieta si vietor.
Cítim vôňu neskorej jari,
ješitné slnko do tváre mi páli.
Krásy tohto voňavého obdobia,
všetky sváry sveta udobria.
Všetko je tak čisté a krásne,
že človek má chuť písať básne.
