download

BOC

orly už vstávajú
pod oblakmi
ľudia sa milujú
pod strechami
orlom v mojej hlave
kamenia zelené studne dúhoviek
<-keď-> ma ľudia držia za ruky
koža mi na nich zomiera
orly ma budú objímať na svojom perí
znesú sa so mnou na ostrov v zahmlenom mori
a ľudia budú čoraz bližšie/hlbšie
v riasnatom prúde dezilúzie
(budem sa veselo usmievať kamsi hore)
premeň sa na orla
a zachráň ma
od tohto tela od týchto tiel
od tohto vedomia od týchto ciel
od pustej existencie človeka

I.
ľudské teplosvetlo prebudí kamennú prasličku (vlas na soche močariska)
príde niekto s bolestivo ostrým srdcom a začne rez
…po mojej pokožke…
prvé dieťa mi ukáže pravdu,
cestu von

áno! 
tu v blatných vŕškoch machu sa metajúce, kŕčovito nervózne, hľadajúce súcit;
niekto ma rozbil a z najodlišnejších kúskov poskladal túto mozaiku;
čierna, trpká bolesť tvorí slizké zrkadlo pre mňa;
- moje srdce

II.
bože ako prahnem po chodníku k jasu a jesenným lúkam 
s voňavo opadavými stromami, k - - - 
hnednem, páchnem, objímam plesne v tejto nenávidenej záhrade
a mladosť ako smiešny ružový červ lapá po dychu zašliapnutá diablovým kopýtkom
ale niečo cítim: prúdim do jarnej byle

pre

"so when you come back
we'll have to make 
new love"

šupinky neba sa ticho odlupujú
a húpavým pohybom listov klesajú k Zemi
(možno takto vyzerá jeseň života).
niekto odsal zvuk vypil vôňu vysušil obraz.
ukradol radosť.

na zveternenom poli dozrievam spôsobom trpky
bezlistne, bezkvetne.
zatiaľ ľudia vlčia vo svojich brlôžkoch 
a ja moralizujem.

moriaoči horia 
riekylíca schnú
horypery sa chvejú
oblakmirukami si zakrývam krajinu 

bežím celkom bez krvi do diaľky, plný nádeje, hlúpy-zmätený-hlúpy: 
krajina šťastných ľudí s vyhladenými tvárami.
iba keď sa priblížiš skamenieš strachom:
žiadne oči, líca, pery.

zdvíham 
ruky ruky
k očiam, lícam, perám
nahmatám/pocítim:
-> ( ) <-

…možno šťastie

zbetónovel som uprostred nádvoria 
(dnes vnímam aspoň jeden deň svieže oči v oknách)
zaklonil som hlavu po vôli vetru
a predstavil som si svoje dlhé hnedé vlasy
zvíjajúce sa v lesklosti povetria rozochveného slnkom
na chvíľku sa celý svet rozostril
a skrásnel.
(až stálo za to žiť)

nenávidím svoje telo
a svoju tvár
nenávidím každé zbytočné vlákno,
napnuté vo mne

niekedy sa cítim ako kačka,
zostrelená z neba a tešiaca sa na betón
vždy sa cítím ako kus ľadu,
zamrznutý v druhom

viem, že raz budebudebude deň
keď sa spoľahnem na svoju 
dušu
na všetko bude príliš neskoro

niekedy sa vidím na oblohe,
vždy sa roztápam plačom na seba,
pod chladným zrkadlom bez lesku,
za rovnako studenými stenami bez citu

padajú vtáky padajú vtáky
na všetko bolo príliš neskoro

XXX7 Bez konca
(máj 2000)

zvnútra priesvitné elfie bytosti:
vytvorené vlastnými kryštálovými snami (pre ktoré čas neplatí);
zostarnuté hviezdy metajúce sa v tráve-riave
spôsobujúcej im neviditeľné rany;
žijúce žily žiaria už pod pokožkou
(hladko napnutou na tvare vzduchu) a odhaľujú prúdiace teplo krvi;
tak veľmi: zabudnúť s nimi na seba
bezvučne sa stratiť v mrazivej tme

už dávno:
keď ranné žlté lúče odháňali čará zo zdupaných čistín
a pristihávali postavu v čiernom plášti
ako sa na dedinskom cintoríne (bez hmly bez netopierov) pokúša uspať mŕtve dieťa - bože, ako je zrazu ďaleko. -
ale postava už zabudla aj keď možno nechcela

nedávno:
cintorín sa modlí to-poľami k nebu (s kruto stisnutými perami):
ale ani to mi nemôže darovať pokoj
zabodnutie 
keď to sám nedokážem

teraz:
chcem to byť zase ja 
ale zrazu som tak ďaleko

Dva jesenné pavúky
(október 2000)

pršia ar 
           go
              na dážď v ktorom moje odľudštené mechanické pohyby hrdzavejú
                  u odlupujú sa a nakoniec sa vidím celkom samonaho
                     ti 
každú (ešte aj túto ešte túto) babiu jeseň z oblakov pouličných lámp stromov stĺpov 
na zničený svet vo svojej nádhernosti hľadiaci
preživení slnočasím ktoré prinášajú ktoré ich na púti sprevádza

sme len konštruktériirétkurtšnok k sebe si seba približujúci/pripevňujúci
nosníkmi - oceľovohodvábnymi kotviacimi vlákenkami
ako miazga (pri poranení keď sa s/o-tvoríme) prýštia z našich tiel
ahhhhzničenýchhhhh ako môj dych

všetko už len bolí - nechcem. to nie je moje. 
pamätám si ako som sa narodil: odtiekol mnou prečistený plodový svet
a odšklbli/amputovali mi rozumom-pazúrom nežnú blanku z očí
bol to krásny deň
- stratenú slepotu hľadám celý život
ako sedatívum (v rôznych podobách)
je to krásny deň

počkám kým zvyšok slnka neodnesie na lúčoch posledné slzy - 
je to obrátený dážď (dojíma a hreje) podobný tomu nášmu (čoskoro)
vrhá na teba odraz dúhy: zvláštne ti farbí oči
myslím že je čas 

aj ôsmimi očami vidím:
na našich rukách šia prvé pavúčie chĺpky 
                         a
                       r

^

Som (vulgárna báseň)
(október 2000)

Dni sa plytko vlečú v koryte môjho tela,
lemované balvanmi (kontrakciami srdca),
nad nimi ako egyptská bohyňa Nut klenuté nebolesť (nezmyselne dýcham).
Moja hladina, môj hrudník sa vlní. Neviem pre koho.
Blato zo syntetickej hliny, blato chemosivo prifarbené.
Krásne.
Tu nie je žiadna ryha, tu na mne. Žiadne zárezy na dne.
Iba pomalé sťahovanie nánosov, strhávanie blaniek, stok preč.
Nikdy. Sekundy. Minúty. Hodiny. Dni. Týždne. Mesiace. Roky. Vždy.

Zakrvavené dni mnou tupo pretekajú (menštruujem do seba),
niekto z nich odsal chuť,
rána nezvonia, necengajú, a nevydávajú
ani žiaden iný jebnutý zvuk.

Tvár mesiaca v splne zhorkla, sťala ju gilotína. 
Vrstvy zo mňa tam vpredu, vpredu v neznámom mori. Ešte ich cítim, nechcem to spojenie.

Ruky mi padajú nabok, na brehu kríže, prsty rastú až 
k smrti.
Nekrotizované nechty.
Hnis lásky pod nimi.

Skalné, skrehnuté dno koryta. Meravenie balvanov, nehybný hrudník.
Mdlé oči. Suché pery. Plesnivá pleť.
TERAZ.

A za to, že som,
nemám komu 
poďakovať,
nemám komu 
vynadať.

^

XXX10
(september-október 2000)

v tejto básni schúlený
ako ťarchavé zviera v jaskyni:
tepložlté lúče prenikajú zvonka,
víria kožúšky prachu, nútia k mih(r)otu očí,
potom aj dovnútra: som;
až kým zviera ostro kýchne,
jas rozotne, cez jeho dych sa narodí slovo…

…plačúce ho lížem - vyschne.

^

XXX11

mám hlavu plnú 
maličkého vesmíru zo zmätku 
mám srdce ako 
rozdrásanú nemú krajinku

mám sen
: je to zapadajúca lúka zatajená stromami - 
vdýchli ju do hory svojím trávnatým dychom-klinom
ukladám sa na spánok
z lístkov brezy z vánku z tieňov teba okolo
si tkám zámotok 

je to ticho ktoré chcem zajať svojimi zbytočnými slovami
a ponoriť sa doň až na dno vnímania všetkého 
si to ty 
lebo ty si bola vždy

tu ma nikto nenájde, nikto (neod)cudzí (nebudem)

a nebo objímajúce ružorukami spotené slnko
a šepkajúce pulzovanie ihlicovitých hviezd
a túto noc mám vytrhnutú z mysle
kde báseň končí[VMIESTE]začínam naozaj cítiť

ráno zničím zabudnem do seba všetko čo bolo
roztrhám kuklu narodím sa bezmyseľne bezciteľne bezstrápene 
: a vykotúľam sa do rosy
                                      priezračne
                                                       prirodzene
                                                                        …bezmenný a čistý…

^

XXX9 o šumiaci
(august-september 2000)

Neviem povedať pred čím,
ale bol to únik.
Nežná hojba vnútorných fraktúr,
predýchal som každé strieborné
iskrenie rána, na pokožke zotrval
obraz pocitu každého tvojho dotyku,
naširoko túžiacimi očami mnou
precválal les-lúka-dedina. Nové,
nádherné stopy. Neobjateľné. 
Akoby som bol sneh, ktorý ráno zabúda sen.
Tak len spomienkou rozrež môj hrudný kôš,
a to, čo nájdeš,

mi vlož do hlavy.

I can't say in front of what,
but it was escape.
Tender minding of internal fractures,
I inhaled every silver 
scintillation of morning, on skin, there 
remained image of sense of all of your touches,
forest-meadow-village galloped 
through my wide yearning eyes. New,
glorious traces. Unembraceable.
As if I were snow which forgets dream in the morning.

So just gash by memory my rib cage 
and what you'll find

feed in my head.

^

Zatiaľ žijem a toto píšem
(september 2000)

…a keď ma olúpeš,
nánosy utlmením a bájosnov stiahneš
zo surového tela pocitov (vôňa, ktorú poznáš),
nájdeš
niečo túžiace
kúpať si tvár v jesennej hline
v trápno-zúfalej agónii,
niečo túžiace
cítiť slané blato/počuť zvuk
vlastneho utrpenia.
Smutnomat. 
Všade mince.
Potrebujem nový vesmír.

- tam čiara horizontu už kráčam kráčam zliaty do jediného tranzu 
bôľdych zostaň vzadu na poli nechcem žiť napoly
dovnútra strmý rast krídel napätá pokožka-nádej: možno by som dokázal zmeniť

takmer všetko.

Stále je tu on.
Zrastanie: úškľabok 
nových rán.

^