XXX1
(1996)
Sme príliš mladí na to,
aby sme mohli začať žiť.
Žijeme vo svete rozprávok,
kde nám nik nechce uveriť.
Vraj potrebujeme dôveru,
ale načo nám ju treba?
My hľadáme sny o láske
a nemusíte nám dať ani chleba.
Sme ako šťastní milenci,
ktorí sa tratia z duše.
Ešte sme nenašli to čo nám treba
a utiekame sa do svojej skrýše.
Naša obeť už padá k zemi,
už nemáme lásku.
Sám kráčaš tmou
a hľadáš svoju krásku.
Náš deň
(1996)
Práve dnešný deň
sa skladá
z fliaš,
samozrejme vrátených,
zo zdrapov novín
použitých na optional,
z Pascalových bielych trojuholníkov,
z rozloženej očnej šošovky
plnej nadávok.
Nakoniec všetko
poprášené
ožratou suchou trávou,
Bol si tam aj ty?
Internátne prikázania
(1996)
Odovzdajte ihneď po príchode
svoje rozburácané svedomie.
Nezabudni na osobnú hygienu
a čestne pozrieť do tváre
svojmu tanieru.
Nepožívam alkoholické nápoje,
žiadne toxické látky,
nefajčím,
nesmetím,
nebehám,
veď moje príchody sú vždy strážené.
Čítam v tme a poležiačky,
po desiatej hodine,
ale ovocie jem stále umyté.
Pred spaním si umývam zuby
a pri odchode zhášam svetlo.
Určite sa všetci dožijeme
vysokého veku
aj napriek dozorom!
Chrám
(1996)
Drevo už praská,
mne zmizla vráska,
oheň stroskotal na bujných brehoch mora,
dívať sa budem už len zhora.
Pomôžem postaviť ti posvätný chrám,
kľaknem si ti ku perám.
Budem ťa zvádzať opäť znova,
aj keď sa dívam iba zhora.
Výšina je nemá ozvena,
neľudská krutá premena,
kde zahájime spolu zradu
a podľahneme nevernému pádu.
Tak sme ostali spolu, ale sami,
ja hore a ty dolu medzi vami,
kde už niet miesta pre rany,
kde je náš chrám už zbúraný.
Sen
(1996)
Kiež by ťa mal niekto tak rád,
prišiel sám z otvorených vrát.
Vstúpil s tebou do raja lásky
a hladil nekonečne dlhé tvoje vlásky.
Tak prosím, vstúp už hlavne,
nech nám dám požehnanie
pre dnešný ľudský sen,
ktorý len snívať chcem.
Kiež by si radosť dával tam,
kde ju najviac treba,
veď by si drevo lámal
a dával kúsky chleba,
tam, kde treba.
Skús to vysloviť sám,
urob na obraz rám,
prestaň sa tváriť zradne
a urob niečo
konečne vážne.
Smrť
(1996)
Tak spi.
Spí.
Zabudol na minulosť.
Zabudol na všetko,
čo dotknúť sa len chcel.
Zahasil sviečku
a po tme ticho bdel.
Praskla mu žila,
tá druhá...
A tá tretia ostala
pre jeho priateľa.
Tak spi.
Spí.
Nič už nevníma.
XXX2
(1997)
Mám pocit,
ktorý sa v trinástej dažďovej kvapke
len tak rozplynul.
Chápeš to?
Iba tak.
Nič mi nepovedal,
iba to, že bol v živote dokonalý.
Tupo hľadel do slnka.
Iba tak,
perami dotýkajuc sa slov.
Oko mu ostalo v strede dlane,
skotúľalo sa mu po tvári.
Bol smutný jeho život?
Možno... to trvalo dlho
k dotyku.
XXX3
(1997)
Schovám slová
a otvorím ti dlaň.
Poviem pár hviezd
a rozsvietim si tvár.
Vyslov pravdu
a ja ti odpoviem,
či si poznal lásku.
Bola?
Tak ďakujem...
XXX4
(1997)
Zavri oči.
Spomeň si na šťastie.
Uvolni si tvár
a nemysli.
Veď si sám sebou.
Tak prečo nechávaš otvorené dvere?
Ja predsa hľadám kľúč.
XXX5
(1997)
Deti sa hrajú na chytačku,
všetko je príliš ružové,
privysoké stĺpy
siahajúce do neba,
pravda na bielom pozadí,
všetko je spútané
a deti ani netušia
aké prednosti má
čierne pivo.
XXX6
(1997)
Kráčal proti dňu
už iba ako tulák,
ktorý sa chce obesiť
sám pre seba.
Lebo už nevedel,
čo si má dať do úst
a s čím si zahaliť
svoje nahé ramená.
Bol celkom sám...
Nenásytnosť
(1997)
Mám dve oči,
ale potrebujem štvoro.
Lepšie pozrieť si
to svoje,
tvoje aj moje okno.
Potrebujem štvoro rúk,
objať celú zem
a cítiť lásku jednotlivých ľudí.
Som neskromná presne tak,
ako si ty.
Tvoje ruky
(1997)
Po tele mi chodili ruky tvoje,
ako keď slepec číta.
Neznáme čiarky
hmatal si mi prstami
a dával si sa mi cítiť
oddane a bezpečne.
A keď som ráno vstala,
mala som úsmev na tvári.
Snívali sa mi tvoje ruky.
XXX7
(1997)
Pred očami sa mi rozsypal svet,
keď z hodín
vyšiel posledný -tak,
keď preťali
nekonečné koľajnice do vesníru.
Rozsypal sa,
keď sa rybička na mňa
pozrela zamrznutými očami.
Všetko sa rozsypalo...
Biela a čierna
(1997)
Bielu a čiernu
vyhnala som na pašu,
aby sa zmierili,
kým všetko onemie,
aby v sebe zabili
všetko tmavé a svetlé.
Zmizla mi vidina
a biela s čiernou
prišla ako z väzenia,
pruhovaná.
Sebec
(1997)
Už nešiel ďalej.
Iba pomaly plynul
v čase - nečase,
ďakoval...
Hľadal stroskotanú loď
svojich snov.
Blúdil svetom
a spal už iba
so svojím svedomím.
Oko
(1997)
Na svet sa už
pozerám
iba
mojím a tvojím
dávno nájdeným
dávno otvoreným
spoločným oknom.
Nepochopenie duše
(1998)
Ľudia sa ponáhľajú
a ja
sedím
v autobuse,
ktorý má stále tú istú
rýchlosť.
Nevera
(1998)
Máš možnosť intenzívne dýchať
v priestore hlbokej jednoty
s modrými ťažkými vlasmi tmy.
Tak blažene uspokojený
konečne s pľúcami na pôvodnom mieste.
Dýchať dlho a dosýta,
opäť sedieť v pôvabnom kresle!
Motýľ
(1998)
Dúfam,
že si pochopil.
Platné je všetko
Na oboch stranách.
XXX8
(1998)
Zastavil sa.
Zastavil sa v čase svojich myšlienok.
Prestal mať rád,
ale iba na chvíľu.
Iba chvíľu
sa zamyslel nad sebou.
XXX9
(Anežke - 1998)
Minulá noc,
zakopal psa a vždy bol viac než samým sebou.
Modlil sa
a kreslil dážď do svojich očí,
asi sa chcel vrátiť späť na hrob,
ale bežal naň cez iný svet.
Stál tam už iba malý drevený vojačik,
ktorý učinil, aby jestvoval.
Sadol si k nám k ohňu
a ohrieval si ruky ako človek.
Imtímny oheň naplnil naše žily životom
a dal nádej nášmu osudu.
A ten vojačik tam ešte stále sedí,
sú štyri ročné obdobia,
človek je stále človekom,
svieti mesiac,
a on taký sám sníva sen o prežití
mojej myšlienky.
XXX10
(1998)
Človek je taký
ako je.
Rozpráva tak,
akoby jedol
a dokonca
sa aj správa
ako človek,
ktorý je.
Sme ľudia
závislí
od výživnej stravy.
XXX11
(1999)
Kráčame si ticho tmou naozaj ako pár lievikov, čo sa spolu
snažia prekonať dlhú
cestu cez svoj kov, tak veľmi túžia prekonať tú dlhú púť, aby si mohli
spolu
dvere odomknúť, možno im niekto rozumie a aj keď nie, veď sú na to
ako dve duše spriaznené, tak povedz už niekto, či tomu rozumieš
a či nás chápeš, či snáď nie, zase to slovo plné nádeje, čo
neviem použiť v iný čas, len keď si ten pár lievikov
nájde opäť svoj vysnívaný čas, stále sa nedá
končiť, mám ťa pred očami a čakám...
a vieš, že ani neviem načo,
ty si ten jeden z toho
páru, čo ťa čakám
vo svojom srdca
rohu, neviem či
prídeš, no viem,
že niekde si
a stačí mi
veriť, že
ťa raz
nečakane
objavím
budeme
spolu
vodu
liať na
alej
tíško
at
ď
.
.
.
Veľmi si to prajem.
I am you
(1999)
I am you
& I'll become you
I am you
& I must become you
I am always you
'cos I became you.
XXX12
(1999)
L'amour.
Délicieux moyen de transport.
Pour conduire le coeur.
Jusqu'au bonheur.
D'un jour.
De toujours.
XXX13
(1999)
Druhé,
som s tebou,
i keď lós zúfalstva zostáva mi,
bdiem bez teba, spolu medzi nami.
Radosť má naozaj len krátke trvanie,
a keď ju pošlem preč,
smútok mi ostane.
Tak, hoci vzdialený, on pri mne zostáva,
veď si ho potrétom a láskou sprítomním.
Nemôže ďalej zájsť než moja predstava,
som stále s predstavou a ona zase s ním.
Vytrhol si ma z tiem,
keď si preč, snáď dúfať smiem.
Ten strach ma rozplače
ako smrť večne nemá.
Stratím sa, ťa?!?
Inakšiu možnosť nemám?
Ja chradnem pre ten cit každý deň,
opitá vášňou umieram smädom preň.
Milujem.
XXX14
(1999)
Znaky osudu nemožno zo mňa zmyť,
nech môžem iba ja za všetko čo sa stalo.
Našla som ornament svojho sveta,
jediný hlása rozjasanú jar,
si môj dar.
Stretnutie tvojho tela znamená,
že krv, čo vo mne chladla už,
nebude studená.
Tá veľká pochybnosť, čo v mojej duši tlela,
že proti sebe samej viedla som boj,
chcel zničiť príbytok môjho tela,
ktorý však zveľadil zámer tvoj.
Mením zášť v myšlienkach,
ja mením presvedčenie,
že našu náklonnosť prevážil
nežný cit.
Beh času sledujem,
hodiny neúprosné.
Vidím, že tmavá noc vždy
zhltne krásu dňa.
Nechcem osudy v minútach
krátkych hádať,
prisúdiac každej dážď, slnko,
či chvíľu ticha.
Čerpám poznatky z iného prameňa,
zo stálic prenikavých tvojích očí,
ktorých lúč do môjho srdca
vždy tak nežne vkročí.
Môj zrak aj so srdcom viac tvoje bytie cítia,
si vzácnejší mi dnes, že si tu,
zajtra preč.
Pre teba povediem vojnu s časom,
s ním,
nezačne mi z teba brať,
znova ťa nakreslím.
Cit,
ten tvoj letný deň nám nikdy nevybledne,
nestratí pôvab, ktorým teší nás.
Teba-cit smrť nevezme,
jak naše telá biedne,
pretrváš dovtedy, kým bude trvať čas.
Kým ľuďom postačí zrak a dych,
žiť budú spomienky,
prebývať budeš v nich.
Neverím nevere,
tak si ma ovládol,
že ľúbim čoraz viacej,
nech ma aj odsúdia,
ja budem stále
viacej... milovať.
Memory
(1999)
I wish I could remember that first day,
first hour, first moment of your meeting me,
If bright or dim the season, it might be
Spring or Summer for aught I can say
so unrecorded did it slip away
If only I could recollect it, such
A day of days! I let it come and go
As traceless as a thaw of bygone snow
It seemed to mean so little,
meant so much
If only now I could recall your touch,
touch of hand in hand
Now I can just remember,
When you are gone away,
gone far away into your land.
When you can no more hold me by the hand
I'll remember you when
No more day by day
'cos you backlight my dreams,
you've built altars beside my bed,
I awake in the smell of your hair and
Cannot remember
your name, or my own.
Not much
(1999)
Not much you ever
said you were thinking
of, not much to say
In answer.
Former time
(1999)
In former days we'd both agree
That you were me, and I was you.
What has now happened to us two,
that you are you, and I am me?
Lights
(1999)
I could say anything
I could get all of it.
I wish I could just
get even, because
I'm here.
I'm still here.
When did it happen.
I wish I could just
Get even, because
Now you've gone away.
Nobody wants to stay.
Here I am.
XXX15
(2000)
Ak je táto láska
otvorenou ranou
a k prežitiu potrebná je
soľ,
syp ju do nej
nezmenenou dlaňou,
nekonečne dlho ma v nej
boľ!
