BS poézia

Marián Balaj

Možno

Pozývam Ťa dnes na večeru,
a nevrav mi, že Nie.
Len jeden krát,
a možno viacej Nie.

Možno sa naše duše minú,
ako už iné mnoho krát,
možno však v jedno splynú,
možno raz poviem: "Mám Ťa rád"

Možno si tvoje oči modré,
rozumieť budú s mojimi.
Možno sa kroky moje,
stretnú s tvojimi.

Tvoje oči sú ako lesná tôňa,
tvoje vlasy sú ako sladká vôňa.
tvoje ústa sú ako žiara slnka,
tvoja tvár je ako sfinga.

Si ako ranná hmla nad lesom,
ako biela morská pena z útesov,
si ako dravá horská riava,
čo stromy z brehov vytrháva.

Si pre mňa tým,
čím benzín pre auto,
chcel by som s tebou chodiť
každý deň na ESSO.

Som šťastný, keď máš úsmev na tvári,
si ako drahé víno v pohári,
čím dlhšie ťa pijem, tým máš lepšiu chuť,
usmej sa šťastím mojim buď.

Dotkni sa ma pohľadom,
obdaruj ma úsmevom,
dotknem sa ťa očami,
pohladím ťa slovami.

Prajem ti krásne Vianoce
a šťastný Nový rok,
dúfam, že báseň takú,
budem písať aj budúci rok.

Presnosť je výsada kráľov.
Koľkých však ale zabili.
Láska je údel milencov,
aby sa ňou trápili.

Myšlienky srdca a city rozumu,
blázni sa nad tým usmejú.
Lebo vraj srdce nemyslí,
sú to však nezmysly.

Len málo kto ho pochopí,
len málo z nás vie dýchať očami,
počúvať srdcom a
rozprávať bozkami.

Nie z viny vlastnej,
nie z tvojej viny.
Život si s nami zahral,
zdá sa mi zrazu iný.

Zdá sa mi iný, a ty si iná.
Zahalila ťa tichá hmla,
neviem či je to moja vina.
Si zrazu celkom iná.

Prešla ma už chuť na tvoje bozky,

...

Rozbité poháre skončili v koši,
márne to hráš, zúfale prosíš.
Vidím ti do duše už celkom zblízka,
si ako trápna naivná knižka.

Osud si to isté čo ja neželal,
rozhodol, Budeš sám, povedal.

Prečo, pýtam sa seba sám,
nikomu nepoviem Rád Ťa mám.

Rada Ťa mám žiadna mi nepovie,
čím som sa previnil, kto to vie.