Dušan
Teplan 
|
| Bez všetkého |
| O nás |
| Láska výsmechu |
Neverím ani slovo,
sebe,
tomu, čo rástol
bez rúk.
Ani bozk bezhlavého
dívam sa,
kde vyrástol
strom bez koreňov.
Čiernofarebná dúha
slzí,
kričí, zabíja a ozýva sa
rieke bez prameňa.
Spadni,
spadni.
Zamávaj
nohou bez kolena.
Ráno noci,
noci ráno.
Prebuď sa a vyslov
ústami bez jazyka.
Tiecť nekonečným korytom,
ťažko spoznáž,
lež opýtaj sa,
či máš,
alebo opak
je ti pravdou daný,
výber
z ničoho si ber.
Otázka
po lživej pravde
o tebe,
o mne
zdá sa pridelená
ako bohatstvo zadarmo.
Neomylnosť spytuje sa
okovať zeleň,
zasadiť hliník,
ako,
ako.
Človiečik s malou
láskou tvorí
ako kukučka svoj rod
miluje.
Slepneš, mesto jedného!
Prikovaj sa,
no vždy pýcha
odletí i štrbinou
zatmelenou,
zaprášenou
a zakrytou.
Náboj radšej ...
Och, nechaj to
srdce tĺcť.
Nech uši čo len pretrhá,
nechám, necháš, nechá
ťa pozorovať
lúč planéty obiehanej,
vyskočím
do mrakov planétky
najbližšie najvzdialenejšej.
A
prinesiem
ti z planétičky
biele,
vše biele,
čo zrie oko moje
prestrelené.