Diana
Šilonová
1980 
|
|
| Samota | |
| Naháňačka | |
| XXX1 | |
| XXX2 | |
| Priateľ | |
| Návod na písanie básní | |
| Potreba | |
| Bludička opitá | |
| Divoký sen | |
| Čo dodať | |
| Cesta pochopenia | |
| Láska? po mojom | |
| Diana
Šilonová
1980
|
|
| Samota | |
| Naháňačka | |
| XXX1 | |
| XXX2 | |
| Priateľ | |
| Návod na písanie básní | |
| Potreba | |
| Bludička opitá | |
| Divoký sen | |
| Čo dodať | |
| Cesta pochopenia | |
| Láska? po mojom | |
Vymodelujem si sochu, vymodelujem si ju
1000 krát,
keď sa zrazu 1 rozplynie, nebudem mať žiadny strach.
Som sám, a predsa vo mne myšlienka tkvie,
som sám, som človek emancipácie.
Si sama ako cínová lyžička vo vetre,
si sama ako posledné sústo, nekonečné objatie.
Je samo, ako ihličie na strome,
je samo, ako ľudská bytosť v dlhej kóme.
Sme všetci sami, jednoduchí, plní krásy,
sme sami, kúsky žiaľu a vzdialenej spásy.
Sám, sama, samo, sami,
všetko zrazu pletie sa mi.
Nie.
Chyť lásku do hrnčeka vody,
napi sa a jedom umri.
Ty láska žiarliš na mňa,
že som sa nechytila, že som ešte stále
sama?
Obchádzaš ľudí, utekáš autobusom,
stretávaš šťastných, ohŕňaš nosom?
Nosíš recept od dverí k dverám,
ale aj tak sa všade šíri, poraď si sám.
Brať ťa, to musíme vedieť samé,
vieš čo hoď si kockou , stav na červenú.
Podplať Pani lásku, a žiadaj len
nemožné.
Poď sem láska, teraz do môjho domu,
veď čo mi ešte ostáva, na tomto svete?
Ktohovie?
(pozn. autora- Pokušenie.)
Je po všetkom.
Listy sa zlepili divým jedom.
Som, budem, odchádzam
a predsa výťah nefunguje..
Ľudia zastali, čas sa zastavil na chvíľočku,
na hodinku bytia.
Zostarla som,
dospela do výšky Himalájí, a pozerám na ryžové polia, mocné
ostrovy.
Nakoniec sa aj
tak všetko zmieša do agónie bolestivých farieb.
Poď si zahrať
kolotoč.
Je tu ticho, ako
dávno už nie.
Som milá, aspoň
myslím.
Nekalé myšlienky tancujú valčík,
tango, no skučia, sadni si do baru.
Opäť ticho, aj
muzika už odišla.
Vyplazujem jazyk na svet, je červený to je isté.
Svaly sa trhajú
sem a tam a štartujem na divý proces.
A tak je tu
ticho.
Ťukať
iskierku, tak ako sa bude chcieť, i ono.
Čo je to priateľ,
človeče, povedz mi , čo?
Čo všetko musíš
vytrpieť, aby si pochopila načo?
Nechávam ti
moje tlukotné srdce biť snáď navždy,
keď počuješ
ten tikot veľkých hodín... krásny.
Asi vieš, že
srdce je rozdelené na dve komory, 2 predsiene,
ale čo z toho,
keď bolesť sa v nich usádza a stále tam je zostáva.
v každom kútiku,
v každom svale cítiš pocity radosti, ktoré
si prežívala sama? s niekým či.....
Keď hovoríš,
zdá sa ti , že si nič nepovedala,
hľadíš očkami
smeješ sa, smútiš, s pohľadom do raja.
Prechádzaš
izbami prázdnymi a stále ti je tvoja myseľ neznáma.
Zobúdzaš sa
zaspávaš, chýba ti, škoda, že tak ďaleko.
Nedokončím, to
je nadlho a nemá ani síl .
Písať básne,
písať krásne,
zachytiť všetko,
tak úprimne a sladko.
Je to ťažké,
ľahké, kto vie.
Sú to len slovné
hrátky, či to čo ťa napadne.
Plávam
na jednom veľkom bielom ľadovci,
ktorý
hreje ma i páli.
Bojím
sa aj dnešnej tmy,
veď
kto je dnes stály.
Obliznem
si pery, môj nástroj na lásku,
spomínaš,
vtedy, púšťam nekonešnú slov pásku.
Ležím
si tak na ľadovci,
plávajúci,
strachujúci,
je
to moje, je to stále,
netopí
sa a predsa hreje.
Ostanem
tu každú noc, každým svetlom, stonajúc,
bez
teba i bez mesiaca, šťastná? s krikom o pomoc.
Je
to ako krásne lekno, ktoré pláva Stredozemným morom.
Je to vášeň všetkých
13 tiel, bolí ma bradavica na nohe!
Je
to ako posledná vodka, spláchnutá obyčajným evergreeenom.
Chlapi,
to sú maličkosti života, bolesť ktorá prekoná sa, no nepominie.
Vy
všetci nebohí nekričte na mňa.
Ja
úbohá, opitá, bojím sa smrti, teba, všetkých. Pískam si abecedy,
Ja
viem, rodičia havkajú na mňa, za špinu, všetku špinu, ktorá zostala mi v
kabáte vecí,
Mám
vás všetkých rada, ja viem je to zahraničný chlad očí.
Každý
sa chvastá niečím okrúhly, niečím výnimočným, a pritom na teba každý
serie.
Niekto
ti stúpne na nohu, niekto pomiluje.
Je
to tak, hnusné na ,,blití" .
Je
tu Kryl a pôjde na kapela sfúknutá,
Ja
idem pomaly do hrobu.
Divoký
sen, snaha spojiť s realitou,
Prekrásny
deň,
púšťam
gramofón, dlhou tmou,
ukradnem
svetlo spod oblakov,
zmiešané
hmlou pár cigaretových šlukov.
Chytím
končeky prstov- zelenej trávy
Obliznem
ranú rosu- nechám tiecť.
Prechádzam
nohou bosou po hrudkách ihličia,
Vyberám
tŕne spadnuté z n-tého storočia!
Pozri,
ukážem ti tvoj škaredý tieň,
Pozri,
nie je všetko irealita môjho sklamania.
Pozri, vidím hlavnú cestu so slepou uličkou do raja.
Chyť
lanko potiahni a skoč do zmiešanej vody.
Ty
môj divoký sen.
Atlasové srdce búši mi pod skrytou
lampou tvári,
takýmto spôsobom prahne po žiali.
Je to lepšie nájdenie seba samého.
Keď sa obzrieš vo vetre dlhých dní,
nájdeš veľa národu a masiek plných
rôznofarebných pilín.
Aj toto
je svetlo nádejí.
Rozprávam sa sama so sebou,
lebo ja najlepšie viem, koľko tvári mi ešte
ostáva.
Najprv rúžová, nežná princezná, potom
modrá mierumilovná kráľovná.
Čierna prinášam zlo a uštipačnosť,
a predsa vykúpenie.
Biela, jemná nahota, a večné odlúčenie.
Aj toto som ja.
Vyplazím chorobný jazyk na svet, na
okolie.
Nič ma v zápätí netrápi, len to
čo mi kvitne v samom jadre.
Našla som harmóniu osudov a toho
pravého sudcu.
Tok
žiarivých nocí tmavne až do úplného zatratenia.
Skús,
ty človek podzemný zdvihnúť hrudu znovuzrodenia.
Vydržíš
tlak dnešnej generácie,
Vydržíš
srdcom niesť ťarchu, to naše zatratenie!
Tak
to asi nie!
Každý
chce, bude, prechádzať spektrom žiarivých farieb,
kde
výstupná stanica bude niekde v našom raji,
Spojenie
dvoch tiel znamená klíčenie ďalších hybridov,
V
srdci nosíš niečo nové prepletané radosťou, bolesťou.
Každý
chce vidieť schody, ktoré vedú niekam,
Budeš
mať všetko za sebou, pretože to budeš potrebovať až tam,
Každý
chce, lásku, sex, nežnosti,
Pozrieť
sa do svetlých dní, jednej úbohosti, že či,
Každý
sa šplhá po povraze vždy tenšom a tenšom,
Vyšplhá
sa vari? Pri šťastí menšom?
Každý
hrá piškvorky zo životom,
Raz
vyhrá raz starí všetko potom-
si
spomenie na rady láskavej matky, priateľov, bossov, milencov-
to
bude už neskoro.
Kráčam
po nitke nepokoja,
Ako
posledný hrdina tunajšieho predstavenia.
Pohybujem
perami, v snahe ucítiť bozk z posledného večera.
Večera,
včera... ach... krásneho Valentína.
Bolo
to ďaleko od prítomnosti, veľmi ďaleko
Prečo,
spytujem sa svojho svedomia, prečo...
Z
posledného večera...
Hádam výčitky svedomia...
...bolia.
Čo
je to láska, koľkými vedcami opisovaná, vzkriesovaná, zatracovaná,
čo
je to, kúzlo, ktoré obráti všetok ľudský mechanizmus na ruby, čo je to!,
to
čo sa usídli v celom tele, trasie vami, vháňa slzy do očí a úsmev na
pery?
Čo
je to za cit, tok elektrónov, ktorý ladí vaše struny? Čo???
S
poznaním to? ...sama...
...JA...
Chuderka malá... či už príliš stará...
Čo,
a svet môj pomaly umiera, takže predsa?
Zase
nič... Tak... škoda...
Už
som ťa mala na dosah?
Už
sa program spúšťal na 50 %
a cit? Alebo niečo nepoznané nevysvetliteľné, tak skrachoval
celý
systém od začiatku a dostala som sa do chrbta opäť ten známy vietor, silu a
tá istá vôňa
mnou prepadla... Smola...
Čo
ja na to ? JA?
Už nikdy nič.
