Krasné zelené papradie
Ahoj.
Pozri, ja kráčam.
Dobré ráno,
ja už aj dýcham.
Dobrý deň,
ja už začinam chápať,
no len čo pochopím,
už sa mi začalo zívať.
Nepoznám hranice,
nepoznám tú čiaru,
nepoznám ľudí,
nepoznám ich vlastnú ťarchu.
Zapozeráš sa do skla,
ale nič nevidíš, až hľa,
malá iskra nádeje sa ocitla,
a mňa rozmrazila
a moje srdce precitla.
Pokiaľ ty sa hrnieš pod meč,
každý iný uteká mihom preč,
Pokiaľ ty sa necháš unášať dravými vodami,
každý iný sa trhá za suchými vetvami.
Načo to všetko,
načo len byť.
Prečo sa trápiť,
prečo sa ctiť.
Nechápeš?
Nepochopíš.
Nerozumieš?
Nezistiš.
Nedýchaš?
Ani sa nepokúšaj, pretože aj tak zase zlyháš!
Rozmýšľaš nad sebou,
premýšľaš nad cestou,
vidíš rázcestie.
Tak kto môj život do života dovedie?
Niekto mi aj chce pomôcť,
ale ja odmietam.
Niekto mi aj podá ruku,
ale ja ukážem na opačnú stranu a skríknem:
"TAM"!
A tak si neprešiel skúškou odvahy,
a tak si neochutnal všetky tie prahy.
Neuvidel si dokonalé šťastie,
Vyrástalo z teba krásne, zelené papradie.
^
Ahoj
Zbohom.
Postavím sa zamyslene.
Zívnem,
nepozrám tvojim smerom.
Spodna pera sa mi natiahne na vrchnú,
trocha ju navlhčí,
chcem to povedať,
tvár mi to prezrádza.
Ale som slaboch, čo?
Obujem sa,
zaviažem šálu,
oblečiem kabát.
Podídeš ku mne.
Ucítim tvoj teplý dych,
vzrušenie,
zimomriavky,
túžbu,
pot,
únavu.
Odpušťam ti.
Tie hádky sú totiž najkrajšie v uzmierovaní.
Zasa si ma dostala.
Som ako krásne, zelené papradie
a ty si víchrica.
^
Najlepší kamarát
Len tak sedím.
Rozmýšľam.
Len tak pozerám.
Rozmýšľam.
Len tak žijem,
asi len tak,
a predsa rozmýšľam.
Nevidím východisko,
neviem precitnúť,
mám divný pocit,
že chcem zabudnúť.
Zabudnúť.
Nezabudnem.
Ale stále som chladnejší.
Ja chcem smútiť,
chcem byť vážnejší.
Jeden človek,
nie však rodina,
jedno veľké priateľstvo,
sa ešte len začína.
Poznám ťa už štvrtým rokom.
Pamätáš,
keď sme sa rozprávali,
čo bude potom,
keď...
Vieš čo ma v živote porazilo,
na kolená zrazilo
a ranu do srdca navždy vrylo,
no nás dvoch len posilnilo.
Som ti dlžný,
veľmi veľa,
ku tebe je všetka moja dôvera.
Aj vďaka,
aj len tvoja prítomnosť.
Dúfam v budúcnosť,
dúfam v múdrosť,
dúfam, že naś dvoch nikdy nestretne zlosť,
a nestaneme sa jeden druhému iba holá kosť.
^
Irónia
Kráčam,
práve dokončujú veľkú budovu.
Po ľavej strane.
Vidím.
No asi kráčam po hlave.
Neverím.
Prečo?
Ale ostatné je všetko normálne,
akoby si chcel,
no nemôžeš.
A nepomôžeš.
Krok.
Stále pozerám dole hlavou,
už sa nad tým nepozastavujem,
už totiž nevládzem.
Aj tak už som v škole,
a neskoro.
Prebudím sa doma.
Sen,
dych,
nervy.
Skutočnosť, či sen?
Neviem,
ale veď aj tak mi to môže byť jedno,
veď aj tak umriem.
Raz...
Zrazu jem sedmo,
zrazu spím,
zrazu umieram,
zrazu si uvedomím,
že som ďalši život premrhal.
Zasa žiť odznova,
vidieť hore nohami?
Nie!
Už nie znova!
Musím sa teraz snažiť,
no nie plaziť.
Hrdo,
nebojácne,
srdce v ruke držať
na každého zrevať
a pozrieť,
no neuvidieť
a zasa môžem umrieť.
Pokoj, čo to je?
^
Ty krásna si
hneď poviem ti,
všetko navôkol vzbĺkne plameňmi,
keď ma neuhasíš svojimi vodami.
Prosim ťa,
prestaň už ma zbíjať,
prosím ťa,
nechci ma už nechať na brehu sa zvíjať,
nechci pochopiť, čo ani ja neviem
a keby som vedel,
tak ti to aj tak nepoviem.
Nemôžem, čo to nechápeš,
alebo nechceš?
Nedokážem to, čo si praješ, nech,
veď si povieš:
"Aj tak nie je zo zlata,
ale zlato nie je všetko,
moja bohatá!"
Odíď už domov, ujdi mi z dosahu,
nechcem ťa vidieť,
zapadni do snehu.
No však bojuj, ja ťa povzbudím,
ale keď padneš,
prepáč,
ja to nevidím.
Jediné,
čo vidieť chcem
je to,
čo mať nemôžem.
Jediné,
čo byť chcem,
je to,
čo aj tak nebudem.
Ale môžem sa posnažiť.
Musím to urobiť!
Ale chce sa mi?
A tu sa trhá niť!
Zahoď všetko čo si dosiahol,
zahoď lásku po ktorej si siahol.
Prestaň už dýchať.
Ani to nedokážeš.
Opäť si dokázal iba zlyhať.
Veriť sebe je ťažké,
veriť bez pochopenia je celkom jednoduché,
veriť s pochopením ide len zriedka,
ale pochopiť seba je neskutočné.
Aha,
myšlienka,
v mojej mysli bez dverí,
ale skôr ako vstanem,
utečie tam,
kde sám seba lepšie pochopí.
^
Som, či nie
Otázka hrnie sa mi pod jazyk,
odpovie mi niekto?
Asi nie.
Nikto sa nesnaží,
nik.
Všetci sa hrnú spolu do jednej izby,
všetci chcú byť súčasťou svojej,
a ich nenávisť,
to nie je nič pre mňa.
Vy mi aj tak nerozumiete,
aj tak ma nikdy nepochopíte.
A tí, čo hej,
tak tích je čím ďalej menej.
Tí sú ako ja, nezmierení,
nesúhlasia, ale sú ticho, mlčia.
Ale aspoň nekývajú hlavou a nekričia,
nebúchajú si dlane do hrude,
nie sú mĺkvi, ako snežné záveje.
Nečakajú,
kým ich vietor niekam odveje,
nemajú srdcia bez nádeje,
vedia to, čo ja.
Vedia, že to nie je tak,
a chcú vám o tom rozprávať.
Chcete nás počúvať?
Chcete vedieť pravdu?
Tak nesnažte sa teraz vstúpiť do seba,
veď ste aj tak iba kúsky kameňa,
ktoré zaplačú, len ak ich sa niečo týka,
a keď zhasne ľudský život,
tak to sa vášho JA nedotýka.
Vy ste iba to, čo nám ľuďom netreba,
ste tí, ktorých nechceme okolo seba,
My nie.
Ale je vás viac,
vy ste tí dobrí,
a na mňa kričíte:
"Žobri!"
Ja neprosil som sa Vám o nič!
Ach, studený si svet,
studený ako kus ľadu,
baví ťa vidieť nás na zemi.
Baví ťa kopať nás zozadu,
smeješ sa nad našimi osudmi.
Opovrhujem tebou,
svet,
nechcem ťa už ani vidieť,
ten svet ste vy, ľudia,
ste to vy, čo ho tvoria,
a nás, tích, čo chcú pochopiť,
moria.
Je to trápne, keď pochopíte,
je to smiešne, ked uveríte,
je to celé na nič,
Vaše problémy?
Nebuďte smiešni,
snažíte sa,
ale nikdy nás nepochopíte,
lebo ste už dávno zabudli.
Nikdy.
Desím sa predstavy,
že aj ja raz zabudnem
a budem sa hanbiť,
a touto básňou pohrdnem!
Som svojho života pes,
hnusí sa mi vlastný svet,
už aj ty, v tom zrkadle,
moje ja sa ozve:
"Hej ty, tam v tom zrkadle,
zídi dolu,
ukáž, kde si sám bol,
kde, keď som ťa potreboval?"
A ty si nepomohol.
O čom teraz rozprávaš,
otázky mi kladieš,
hnev na mňa prenášaš,
a na zemi ma spytuješ?
Nechoď mi preč, nechoď,
ja ťa potrebujem.
Nie.
Beznádej ma obklopuje.
Prázdnota bez života,
bez chuti niečo dosiahnuť,
bez tvojej ochoty,
bez cieľa sa moje ja poneviera.
Aké si je isté,
že musim!
Ako si myslí,
že chcem!
Aj by možno,
ale čo ja viem?
Neviem,
prosto nezjem.
Nie,
nechutí mi to,
vážne.
Radšej si namažem chleba s cibuľkou,
posolím a ústa otvorím.
Krásny chlebík sa mi rozplynie,
a vás iba vôňa cibule ovanie.
"Dáte si?", sa vás pýtam.
Prosíte.
Ale nie, nič vám nedám,
smejem sa vám,
plačem,
nedýcham.
Nie.
Ó svet, nemaj s nami zmilovanie!
Nechceme ťa,
chceme si žiť slobodne!
Uteč.
Svet, čo si zlý!
A nás rýchlo zabudni.
^
Som
Pozerám v diaľ ...
vidím istý ošiaľ
avšak, žiaľ ...
nevidím opodiaľ ..
ľudský žiaľ ....
čo nešťastie na iných lial
Pozerám v diaľ.
Vidím sťa slnko na oblohe, ako mokrý oblak.
Vodím sťa more a obzor, a zore.
Pozerám inam ako siaha ľudské vnímanie.
Pozerám do tvojho srdca a sen zabiť je,
Sen zabil sa, no hneď sklamal sa.
Vidím hrad, na ktorý idem,
idem po ceste, po ktorej prídem.
Zastavím pri dverách.
Otvorím ich a s údivom pozerám.
Niečo ako ruky vtlačené do snehu,
niečo ako zajac bežiac bez postrehu,
niečo ako sex bez ideí,
niečo ako svet bez modrých kópií.
Kričím, a neviem prečo,
kričím na neviem, niečo.
Kričať je umenie potichu.
Kričať chcem len pre vlastnú útechu.
Hľadám svoju cestu životom.
Tá cesta sa javí za plotom,
už len nájsť dvere a vojsť,
až tam kam chodí otec môj.
Chcem vidieť pád dnu v červené bydlo,
Nechcem aby bolo všetko okolo.
Budem lietať až dopadnem,
všetkých okolo so sebou nestrhnem.
Nenávidím okolo podliakov ostatných,
čo berú šťastie tých dobrých.
Hnusné oštapy,
do vojny poslať ich!
Vyvraždiť, pobiť,
do ohňa hodiť!
Byť, či dobiť ich,
vyvariť z ohňa,
a pre smrť pustiť ich.
Snažiť sa získať ich nenávisť
predtým než zmiznú
v hlbine ku ktorej musia prísť.
Je to však iné ako popol,
keď padne na nich prehnitý kotol,
sťa voda v ich očiach túživá,
Zabiť ich hneď tu zaraz
a zaživa.
Potom však stratiť svoje ídee ?
To nie ja chcem svoje nádeje!
Prečo červená krv má tiecť.
Ale ani nechcem z boja utiecť!
Ja chcem len to čo mi patrí!
Tak zatni zuby a počítaj:
"Raz, dva, tri."
Tak osud už nebráň mi.
Vidím okolo len čierny hnis,
ktorý viem, že musel prísť.
Ale potom len modré srdce,
či už vo vnútri červené ma chce?
To sa nedá vidieť.
Ja už nechcem bdieť.
chcem sa už narodiť,
chcem biť a vyslobodiť,
chcem prísť a ostať,
chcem si šťastie vystáť.
Ale čo to všetko ostatné,
to, čo chce byť, nech začne,
Ja sa toho potom opýtam,
či správnym smerom tikám.
A keď vstúpim do dverí?
Čo mi na to srdce odvetí?
Robím dobre, či nezmysel?
Má moje bytie akýsi zmysel?
Vidím, zistím.
Hádam pochopím.
Ja sa už vyskočiť a uzrieť nesnažím,
ale príde doba pomstychtivá
a moja náruživosť neostane lenivá.
Bude dýchať, chodiť, žiť.
Bude chcieť tento svet vyslobodiť.
Len nech chce, nech sa snaží,
nech mi cestu po dverách do sveta dláždi.
Vidím vodu, čo padá ako sneh,
nechám svoje telo utopiť,
NECH!
Tá voda mi pomôž žiť.
Zrak mi padne dole
a vidím sivý odpad
ako hlinu v lekvári.
Pozriem hore
a vidím svoj úsmev na tvári.
Ale kam patrím ja?
Som uprostred?
Mám sa trápiť, liezť?
Mám bez námahy skočiť?
Vlastne, čo mám robiť?!
Ja budem liezť.
Z tváre krv mi bude liať sa,
ja nenechám odradiť sa.
Radšej teraz budem trpieť
a potom celý život žiť,
milovať a nebáť sa o chlieb!
Veď tá cesta nie je ďaleká!
Len ešte nevidieť jej konca!
Prečo všetko otázky sú?
A odpoveď?
Predsa nájdeš tu!
Napísanú medzi riadkami,
ľudským potom a rukami!
Už som šťastný.
Viem, že žijem,
vidím svojej budúcnosti STROM,
Leziem po ňom hore, teda SOM.
^
Žena
Prejdeš okolo mňa,
oheň v očiach máš,
zmyselnosť v dychu,
a telo v čistom prepychu.
Vášeň zaliala ma celého,
ja nechcem už nič cenného,
chcem s tebou zhorieť v žeravom ľade,
viem, že tvoje telo to isté chce pri mojom pohľade
Vychutnávať každú krivku,
žiť s tebou hoci len chvílku.
Žena, tak povedz načo lásku,
keď v tebe vidím len vrásku!
^
Noc
Všetko je plaché, všetko sa bojí,
keď sa noc do dňa rodí!!
Rodí sa bledá, prediera životom,
postupne tmavne, dospieva až rokom.
No môj duch len na to čakal,
aby sa po tme sám prechádzal.
Dýcha zhlboka, cíti tú nádheru,
chcel by si získať všetkú jej dôveru.
Počúvam tmu.
Kričí, že dospieva,
Ja jej verím, mesiac sa z vysoka usmieva.
Vidím v jej očiach krásu jej vrások,
potichu šepkám:" Už máš za sebou polrok."
Chcem sa jej dotknúť, cítiť ju v ústach,
no nejde to,
ona už bola pre nás mŕtva,
ostal len duch, všetko to prekrásne.
Moje srdce len po dotyku žasne,
cíti ten kľud, prahne po ňom,
aj keď sa nechcem zahrávať s ohňom.
Zapájam predsa aj šiesty zmysel,
doteraz v mojích útrobách visel.
Avšak už neskoro,
noc mi už utiekla,
žeby sa moja duša preriekla?
Ľahnem si na zem,
privoniam k tráve,
Avšak slzy sa mi do očí vtisnú náhle.
Keď zbadám, ako plače trávy trs,
vtedy mi nič iné neostáva len ďalej ísť.
Len noc, škoda že ťa volajú smrť,
len škoda, že som aj ja nemohol s tebou ísť.
^
Svet
Každý z nás už ochutnal vodu,
každý z nás už uvidel slobodu,
každý sa cítil niekedy smutný,
každý z nás bude raz mŕtvy.
Načo človek,
načo to všetko,
chcel si ty tento vek?
Šlo to tak rýchlo.
Vážiš si život,
vážiš si iného,
keď kráčaš po schodoch hore,
pozdravíš druhého.
Vážiš si lásku,
ten spanilý dar,
vážiš si seba,
a tvoju tvár?
Ctíš si oheň,
ten zmyselný ľad,
ctíš si ľad,
ten studený oheň.
Mal by si všetko zároveň.
Ja milujem, viem že ju chcem,
vážim si ju a to viem.
Jej krása nepozná zimu,
čo by ju zmrazila,
nepozná oheň,
čo by v ňom zhorela.
Jej srdce je diamant
vo svete papiera,
jej srdce vo svete prachu je čierna diera,
A najsilnejšia je moja láska k nej
a moja viera.
Jej nádherný pohľad do môjho srdca šípy strieľa,
až ho nakoniec celkom scelia.
Jej ZLATÉ srdce je ako mesto v ktorom žije,
aj keď nie sme spolu,
stačí keď JE.
Stačí mi len myšlienka,
že dýcha ten istý vzduch čo ja.
Stačí, keď počujem jej veselý smiech,
a hoci hneď aj umriem,
NECH!
Chcel by som, aby bola naveky moja...
^
Otec
Otec,
ja ťa chcem,
ja ťa potrebujem.
Ja viem, že ty si v bolesti odišiel
ale bolesť toho, že sa neuvidíme, bolí najviac.
Neverím tomu,
nechcem,
chcem sa zobudiť,
chcem otvoriť oči
a teba vidieť.
Chcem vidieť tvoju usmiatu tvár,
chcem vidieť teba,
ako nebeskú žiar.
Zlato v srdci si mal.
A o to je väčší môj žiaľ.
Dúfam, že sa stretneme,
či už skôr alebo nie.
Život nado mnou aj tak nemá zmilovanie.
Budem snažiť predierať sa životom,
A na konci sa objímeme.
Tam,
za plotom.
So slzami v očiach ma pohladíš,
po ničom inom netúžim,
čo to nevidíš?!
Otec,
bol si mojím vzorom pokiaľ si žil,
Ver tomu,
že nenastal koniec týchto chvíľ.
Budem pokračovať
v tvojich myšlienkach,
robiť všetko ako ty
a uctievať si všetko,
čo má zmysel.
Všetko to, na čo si ty myslel.
Bojoval si ako nikto iný,
a že si odišiel, ťa nikto neviní.
Otec,
milujem ťa.
Ver, že raz budeš na mňa hrdý!
Ja nepodľahnem,
i keď je život tvrdý!
Otec,
si teraz tam,
so svojím otcom.
Raz sa stretneme všetci traja.
Ale až potom...
^
Okolo mňa preleteli
okolo mňa sa tvorilo ako skamenelý obraz,
bez obáv bez svedomia,
okolo mňa sa ocitla ta bytosť s čisteho chápania.
Nevedela kam íst,
nevedela za kým,
chcela niekomu príst,
ale vždy s niekym,
a tak posledná možnosť,
prišla za mnou za poslednou bytosťou,
za niekým kto pohŕda hlúposťou,
za tým pravým,
otvorím oblok,
a ucítim,
ako sa snaži dostať dnuka,
a ja len dotknem sa klučky,
a poviem aha,
Otvorim bránu, prestriem schody,
a jej sa i tak lení,
beriem ju v naručí,
jej sa to pači,
ja ju vlačim,
ako sa cítim to ju netrápi,
len ona a pre ňu, je.
Chcem jej povedať,
a ona počúva,
novšak strácam svoje výrečné slová,
ona nečaká na moju odpoveď len tak proste,
ide rovno na vec,
A zrazu som našiel,
čo som nehľadal
a tak odišiel,
myslel som ze bude lepšie,
ale nie,
zle som to premyslel,
Ale nehľadali mňa, nechceli .
Veď ja?
Čo som,
len okno bez dverí!
O, bože,
ty nie si,
odpustite mu ľudia za to,
že si nevšíma svoje deti.
Snažím sa rozumieť svetu,
snažím sa rozumieť,
ale privadzajú ma tie všetky veci k šialenstvu,
a nenechajú ma sediet,
Uvedomujem si,
ale toľko záhady,
ako nikde inde,
vstávam a idem do zahrady,
prestanem mysliet na cele to šialenstvo,
odteraz budem len na svoje prvestvo,
Chcem Vám povedat týmito básňami,
čo citim, čo viem,
nechcem rozprávat peniazmi,
basničky od majstrov pomali uniknu,
nikto ich nebude čítať,
a navždy zaniknú,
Ale to nesmu, oni su nádherné,
každá je sama sebou,
každé sú perfektné,
dôverné vyjadrenie pocitov im vlastným,
básnik spusti, začni,
Už som vyššie ako ty,
ja viem,
že viem,že nič neviem.
^
Charakterizujem
Charakterizujem ťa ako peklo,
charakterizujem ťa ako okno,
charakterizujem ťa ako požehnanie z útrob,
charakterizujem sa ako tvoj otrok,
charakterizujem ťa ako tieň,
charakterizujem ťa ako pec,
charakterizujem ťa ako zamrznutú oceľovú tyč,
veď ja som len chcel ochutnať inak nič,
a teraz sa charakterizujem ako ten, čo čaká na teplo!
A prečo to všetko, prečo?
^
Chodba
Chodíš sama po sebe,
vydržiš nápory špiny,
derieš sa na povrch,
a predsa si z hliny,
Z láskou dovolíš každému,
nech si šlapne nech si sadne tu,
neváhaš prijať od iných vodu,
vsiakneš ju do seba a poboskaš topánky,
A sem - tam, roztrhané goralky,
skaču po tebe ako húfo malýh kobiliek,
raduješ sa, tešíš, vieš,
že to sú deti, možno tvoje,
a možno iba kúsky dlane,
ale čo už, zvykla si si,
na tú hanbu potupnú,
na tú krásu ohavnú.
Obdiv patrí iba tebe,
vydržíš, a všetko prejde,
ale čo budú všetci robiť,
ak sa ťa bude chcieť človek zbaviť,
ak sa ovšem zbaví seba,
smutno nám bude bez teba,
si naša opora,
ako z dola tak i zo zhora!
^
Odpusť
Bezmocnosť sa ma zmocňuje,
všetkých navôkoľ zahaľuje,
počítam sekundy bez teba,
no to neviem, nedýchať ale netreba.
Si niečo úplne iné,
si niečo čo je tomu celé na vine,
si láska, si potreba,
takých vecí však nie je veľa,
zmätenosť, áno, to je to správne slovo,
nerozumieš, snáď mne, ty moje zlato,
ja cítim že vlastne nemiluješ a ak hej tak nie mňa.
Som iba spestrenie tvojho už tak pestrého života,
Hovoríš, že nechápeš prečo všetci skáču okolo teba,
ale ty to potrebuješ inak by si bola ako maslo bez chleba,
Inak by si bola len pre jedného a to tebe teda nechýba..
Si ako púšt, suchá no nie jednotvárna,
čakáš len na to kedy príde tá správna,
chvíľa a či on v podobe vody,
aha, on je jeden a je nový!!
Stojím na púšti čakám kedy vyschnem,
ale nič, iba smutno povzdychnem,
Púšť mi uschla, ušla mi,
ale predsa bola pod mojimi nohami,
šialenstvo, sa ma zmocnilo,
pevne uchytilo a nepustilo,
žena a či púšť, ktorú milujem,
mať mikdy nebudem, a ja to viem.
Odpusť mi, že som chcel vdýchnuť život do kúsku pieska,
odpusť že som kedy miloval iba teba,
odpusť, že myslel som, že si tá pravá,
odpusť mi, že meška mestská hromadná doprava.
^
Boj
Neboj sťa vystrčiť pazúry dračie,
tie čo bolia, trhajú, sklamú
Zabíjaj mŕtvoly tupé v snehu.
Bez života lásky a úsmevu.
Skaza na štite sa našla
No keď si padal tak ťa prešla
No vstaň, bojuj bi a či nie
Nemaj k zverom zmilovanie,
Nesmieš polaviť, nedaj seba,
Nepusť si slobodu od seba,
Ty tu nebiješ len pre seba,
Skús sa zapozerať so seba
Keď zbadáš prázdnotu
tak to vzdaj
a keď čistotu
tak sa rád maj
Miloval si tento svet až keď
nezabil tvoj svet.
On sa mstí za všetko dva krát
Nemá zmilovanie, nie kamarát.
Ty si navždy zaľúbený
Ty nechceš žiť bez ženy, ktorá?
Tá či oná, hentá, tamtá?
Sú ich tisíce, ale ktorá
Ja poznám len jednu.
Ale ktorú?
Tá, čo ma nemiluje.
Tamtú? Iný otrok už jej srdca!
Bože ona je tak srdcervúca!
Chcem ju milovať dňom i nocou.
Túžim po nej s božou pomocou.
Aj keď vášnivé to chvíle boli.
Ale málo a to! Bolí!?
Kričí, revem, trhám
Ja si ťa zobrať nedám,
Ja chcem splynúť životom,
o tom je to celé ! O tom !
Vzdaj sa jej už ju nemiluj,
To sa dá!!!
Láska nieje odpad, čo sa do koša hodiť dá!!!
Tak sa potom nesťažuj!
I keď splynula s iným počas jari do leta sa to hádam scelí!
Možno.
^
Vianoce
Počúvaš ako po snehu kráčaš,
Počúvaš ten krásny zvuk,
Cítiš na jazyku chuť vianočného koláča,
Nejde ti nadýchnuť.
Privieraš oči,
zasnene povzdychneš,
Vraciaš sa spomienkami späť,
Na mladosť tvoju a na vianočný sneh.
Pamätáš, keď si bol ešte dieťa,
Pamätáš, keď si sa tešil na tento deň,
Pamätáš ako ti oči ligotali keď si uvidel stromček
a keď ste išli s rodičmi preň.
Stojíš pred ním, chceš naň zavesiť,
Svojimi rúčkami vyrobenú ozdobu,
V prstoch zvieraš bielu niť,
A vešiaš ju čo najvyššie do predu.
Sadneš ku stolu,
Očká ti behajú,
Krásneho šedivého dedka s červenými šatami a batôžtekom hľadajú,
Pozeráš na hodinky,
Počitaš každý TIK,
Zrazu ten očakávaný zvonček,
Dupotáš a bežíš pre svetrík.
Otvoriš oblok hladáš sane,
"Prečo už odišiel" povieš sklamane mame,
mama sa usmeje pohladí po vlaskoch,
"on už tu bol,ušiel ti len o vlások"
Pozrieš na vianočný stromček,
Celý sa trblieta,
Prial by si si, aby to trvalo do leta,
Darčeky pod stromčekom na teba čakajú,
A ty už pozeráś po vysnenej hračke, hľadáš ju.
Náhle sa prebudíš,
Zo sna precitneš,
I keď už si otcom,
Stále ti vonia vianočný sneh,
Vidíš svoje deti,
Sú také isté ako ty,
Majú svoju rozprávku,
A presne sa vídíš v nich
Tešíš sa tak,
ako najúprimnejšie vieš
Našiel si pod stromčekom šťastie
A to je, ten najkrajší detský smiech.
Ďakujem Vianoce, že ste mi dovolili ešte raz všetko prežit,
Hoci, len v duši, mojích krásnych detí.
^
Zabudnutá vášeň
Vidím ťa už celkom jasne,
Cítim v očiach, cítim a žasnem,
Tvoje oči, ách tie oči, ako nedospelé dve čierne kvapky rosy.
Utešujem svoje nenapité ruky,
Utešujem a zmáhajú ma muky,
Nech si už kde si, chcem ti písať,
Aj keď píšem, nemám komu poslať!
Viem, že naše srdcia moja,
Splynú v jedno, budú spolu,
Oblečieme ich do škrobeného svadobného kroja,
Nech padajú životom, navždy dolu.
Predstav si našu lásku,
Ochraňovať budem ju, tu krásu krásnu,
Zovrem, schytím, nepustím.
Zamknem a na vežu posadím.
Roztrhať všetky laná prikážem,
Popáliť všetky rebríky dokážem,
Postrielať všetkých vtákov vznešených,
A Slnko, to bude pod tebou na zemi!!!
Veky vekúce snažiť sa?
Ako človek, nie otrok na kolenách plaziť sa,
Spolu nažívať vo vášni života,
Časom život sám urobí dieru do sveta.
Ách, ty moja podradná ničoba,
Že láska,
Vypadni z môjho života,
Že kráska!
Pľúca už nestačia dýchať aj pre teba,
Sex nie je láska, ale potreba!
Uvedom si že mi dvaja nikdy nebudeme spolu,
Rozchod padne iba k nášmu individuálnemu dobru!
Zničili ste moje srdce,
Zničili,
Dobre ste sa pousilovali,
Zabili,
Aspoň pred touto chvílou,
nenazvem žiadnu, mojou milou!
^
Čierne oči
Čierne oči choďte spať,
Nechcem, už nikdy viac,
Akokoľvek sa na vás dívam,
Je mi už len tuhá zima.
Vaše srdce, rozpadlo sa,
Váš jazyk, ako kosa,
Vaše prsia, zasypú ma,
A váš pohľad, ako šelma.
Dokedy, už nedeľ ma,
Ako dlho, nie si verná,
Tak tu ma máš, zožer ma,
Ty prekliata duša dôverná.
Zhnusila, si moje ústa,
Poškvrnila moju česť,
Už nikdy slovo, pokús sa,
Nechcem ťa už v živote vidieť.
^
Zabudnutá poézia
Verne, zvieraš, pevne knihu v ruke,
Zvláštnym spôsobom na ňu pozeráš,
Tá kniha už oznamuje platnosť po záruke,
A ty sa na meno autora vyzvedáš,
Prst položíš na obal
Prejdeš po ňom,
Prachom zabudnutý nadpis,
Asi by zmĺkol ohňom.
Prečítal si báseň celú,
Nečítal si iba kúsky viet,
Veď je krásna, namôjveru,
Chce to iba trošku chcieť.
Pochopil si myšlienku autora,
Báseň nie sú iba rýmy,
Musia byť presne pospájané,
Musíš, pri čítaní dýchať s nimi.
Ťažko je písať človeku, ktorý dlho nemiloval,
Ťažko je mu nájsť si čas,
Častokrát len nadpis bije perom na papier,
Častokrát položím len jeden zabudnutý vlas.
Ale keď i čo len nádej sa mihne predo mnou,
Stačí len pohľad krásnej ženy,
V momente, pero a papier,
V momente som ti svetu otvorený.
^
Nuda
Keby som chcel vyjadriť to ako sa nudím,
Nenapíšem nič,
No mnoho ľudí trošku obmedzených,
by nepochopil nik,
a preto v snahe zbratania ľudstva vyrážam s fakľou do ulíc,
len popol a prach víriac mi nad plecom v povetrí,
a ty utekáš za mnou,
s otvorenou tlamou.
Ako pes slintáš,
a čakáš,
kedy ďalšie zrnko popola uletí,
a tvoj jazyk ho v slinách ucíti.
No schytím fakľu,
Odhadzujem ju v diaľ,
A ja tým istým smerom,
Objavujem tvoju znetvorenú tvár.
Ako zničujúcou chorobou obdarený,
Tvoje čerstvé kúsky mäsa trepotajúc sa na zemi,
Čo práve čaká na milodar,
Hádžeš sa za teplom ohňa,
Hádžeš, utekáš odo mňa,
Len si bež, veď ja ťa stretnem.
A spolu s posledných kúskom tvojho srdca odpadnem.
S bohom...
^
Len tak
Pobehujem si po lúke,
Mravec lezie mi po tupej múke,
Nie je hladká, ani hrubá,
Je to taká malá zrúda,
Sipiac sa z mravca posledné zrnko,
Len ho rozmliadžgni,
Máš na to Branko,
Branko s nevôľou ale predsa,
Cíti sa ako nažrané prasa,
A navôkol ho obklopuje, to
Čo všetkých vás zahaľuje.
Lúka zmizne,
Stratí sa,
A ja tu stojím a bojím sa,
Neviem čoho, neviem koho,
Možno iba vymyslených bohov.
Možno seba samého, a možno teba nemého,
Neviem, azda má to význam,
Neviem, preto sa ťa pýtam,
Ako kobylka v snehu,
Primrznutá,
Prinútená.
A bez pohybu pomenovaná,
Mŕtva.
Ja som tiež ako to bábätko,
Aj keď už skoro dospelé, ale som,
Niekedy robí veci, ktoré nechápem,
A na druhý deň s nenávisťou ti poviem,
Nenávidím ťa.
Lebo nemyslíš na zajtrajšieho mňa,
Myslíš iba na seba,
No nerúhaj sa zajtrajší ja,
Veď my sme takí istí obaja,
Ty tiež nebudeš myslieť na toho po tebe,
Ver mi mám to už odskúšané na sebe,
Proste si budem žiť len tak,
A nikdy sa mi traja nestretneme,
A vždy na toho minulého, zabudneme,
Jednoducho jednoduchšie, ako len tak, sa to povedať nedá.
^
Nič, len tma...
Niečo ma desí,
Odpája od zmyslov,
Vidím len kostru,
A odraz mojich snov.
V hrdle mam nože,
V pľúcach cudzie ruky,
Nikto mi nepomôže,
Vydávam divné zvuky.
Nakloním hlavu,
Privieram oči,
Cítim jedlo na ťahu,
No dlho sa ešte nevykúpe v žlči.
Ohromné šklbanie,
Priamo po stranách,
Následné zvracanie,
Len krv a strach.
Som niekto iný,
Prosiac o milosť,
Som sebe cudzí,
Nepoznám vlastný krok.
Záchvaty šialenstva,
Pot v póroch,
Vidiny príbuzenstva,
Možno už nie takto o rok.
Premýšľam o svete,
A o človeku,
Bežiac k tete,
A vidiac do praveku.
Už moje zmysly,
Neplnia úlohu,
To je tá smrť?
Nesú ma do hrobu?
A zrazu, nič...
Len spev modrých vtákov,
Len ženy v priesvitných šatách,
Ja dýcham bez okov,
Ja už necítim žiadny zúbožený strach!
Ďakujem ... za to nič
^
Starec prosiac o milosť, smrťou
Ruky vráskavé,
Trocha odporné,
Starec sa duší,
Nech sa nenadýchne.
Celý jeho život,
Prosiť o milosť,
Celý jeho život,
Dýchať len hnilosť.
Oči krvavé,
Viečka ako slivky staré,
Lež počkať na červa,
Nech sa tu rozhliadne.
Nech ho zožerie,
Pekne, pekne,
Nech vyzerá zdatne,
Ako v božom pekle.
A možno sa stretne,
S červom v poslednej debne,
Lež zožral si ma,
Tak sa tu spolu smažme.
Nevedel si,
Že naše životy,
Nepostrehol si,
Že ak umriem ja, tak aj ty!
^
Posledná
hodina
Posledná hodina,
Sa práve začína,
Navždy ťa opúšťam,
Nie, to nie je iba klam.
Tvoja tvár sa ťa zľakla,
Na dlane na štrk padla,
No vyskočila v úžas jasu,
Keď uvidela ženskú krásu.
Nebola to žena,
Aspoň nie na mňa rozpoložená,
Bola to len pračka,
A môj mozog ? Detská hračka?
Víri prach,
A vzdychne ohňom,
Len sa pokúša,
Dostať sa von oknom,
Nieže by som ju nepustil,
Nie to nie,
Aj keď sem tam zahrdúsil,
A prečo potom zmilovanie.
Toľko škody,
Maľovať ťa,
Treba ti vody,
Si vôbec krása?
Ty posledná hodina,
Posledné sekundy z teba mi odbíja,
Si mojou poslednou známosťou,
Bola si mi v poslednej hodine oporou.
^
Konečne príď
Láska,
Netráp ma,
Príď,
Ukáž sa.
Moje srdce zahaľuje tieň,
Niekde v tvojom srdci však nádej planie,
Možno, že víde nový deň,
A k súmraku príde krásne objatie.
V žilách čoraz menej krv mi vrie,
No zatiaľ nestrácam nežnosť,
Možno že toto tiché blúdenie,
Vystrieda ako láska, na večnosť.
Keby si ma svojou láskou obdarila,
Život by sa mi v skutku rozkrídlil,
Keby s tebou čo len jedna chvíľa,
A hneď som plný lásku nových síl.
Nasledovala si ma,
išla si hneď po mne,
Vediem si ťa pred oltár,
A pri nohách nám tlieskajú ohne.
Chceš byť vôbec mojou ženou?
Máš to na pamäti?
Dýchaš možno pre iného,
Len pre jeho srdce, od dobroty a od krásy.
Boli iba prázdne slová, čo putovali k nám,
V očiach som mal slzy ako rosa,
Nevšimol som si že to bol len skutočný klam,
Nevedel som, neskryl som sa.
Aj keď sa to stalo,
Nič nie je naveky
Nič netrvá večne
A to maj na pamäti.
Bola to len jeseň,
To tak býva,
jar si ti za chrbtom skrýva,
A šepce ti lásky pieseň.
Nepovoľ už nikomu,
Vieš že to musí byť ona,
Pusti si ju do domu,
Budete len vy dvaja doma.
Len slová
ale teraz nádherné,
Len ty a ona,
Ale teraz úplne dôverne.
Naše srdcia,ako okno sa nám otvorili,
pocit nepoznaného bezpečia,
toľko lásky sme do nich vryli,
a naše duše spolu hraničia.
Dlho moje srdce na te čakalo,
Kričal som ti : prosím príď!
Ty si prišla a nastálo,
A zrazu sa mi zachcelo žiť!
^
Slová
Slová môžu vyjadriť,
Že sa cítim ako pútnik,
Už len dáždnik namaľovať,
Ale nemám sa s kým pod neho skovať.
Slová by som rád, veľmi
nič ma nenapadá,
Ako školák dôverný,
Zamiloval som sa do teba.
Hlúposti vypúšťam,
Zakaždým sčerveniem,
Keď sám seba chvíľu počúvam,
Mihom od seba utečiem.
Ale ty nie,
Tvoj hlas mi je medom,
Tvoje oči sú mi teplom,
A tvoje srdce domovom.
Tvoj úsmev,
Tvoje zuby,
Tvoje sliny,
Bože, ja vás ľúbim.
Mysliac na teba,
V okamihu sa mi ruky roztrasú,
Tvoje pery,
Tie mi lén krásne slová šepocú.
^
Päť slov
Pamätáš si keď nám boli slová teplé?
Pamätáš si keď sme nemali nikdy dosť?
Pamätáš si keď nám boli naše srdcia vrúcne?
A či si pamätáš aj ako som kričal o pomoc?
Nikdy sa už jesenné lístie nebude tak zelenať,
Nikdy už nebudem chcieť toľko povedať,
Nikdy ma už nepochytí lásky mor,
Nikdy, vypučil zo mňa neznámy divý tvor.
Keď si nakoniec odchádzala,
Na chvíľu si prišla späť,
Päť slov si povedať dokázala,
"Nechcem ťa už nikdy vidieť"
Chvíľu si len tak dívala sa,
Oči preplnené hnevom,
A mne do oči voda privalila sa,
A hlas sa naplnil spevom.
Ihneď sa zmenil výraz tvojej tváre,
Už v nej nebola zlosť,
Bol v nej výraz nemej ženy
čo prosí o sladký bozk,
Neváhal som ani chvíľu,
Vstal,
Ruky som jej v dlaniach držal,
A opäť ťa pri sebe mal,
Nežne pohladil ťa,
Tak ako predtým,
Už nikdy nezradím ťa,
Ver mi .
Schytila si moje ruky trasúce,
A na ňadrá priložila,
Moje oči ako dve iskričky jagajúce,
Hm, ako ľahko si mi uverila.
Vyzliekam ťa vášnivo,
Ako žobrák čo hľadá chlieb,
V ústach mi všetko penilo,
Musím ťa už nahú uzrieť.
Jazykom prechádzam po tvojom tele,
A ty mi pod rukami vzdycháš,
Cítim ako je všetko vo mne vrelé,
Nepustím ťa nikam.
Plynieme životom,
Nechceme skončiť,
Lebo vieme že keď bude po všetkom,
Srdcia nám budú len od únavy búšiť.
Každý pôjdeme svojou cestou,
Možno že sem tam v živote,
Začujem tých päť zázračných slov.
A možno už nikdy o tebe.
^
Strom
Na pokraji začiatku mojich síl
pestujem si vlastnú hlavu,
hľadám smiechunový život plný chvíľ
a padám letmo sťa vločky na podlahu.
Pestré vzory prekrásneho voňavého linolea
približujú sa môjmu pohľadu,
a žena s kvetnatým menom Filoména
snaží sa zdrapnúť ma zozadu.
Stromy už nestihnú dýchať pre človeka,
snažia sa osláviť poslednú oslavu,
dokonca už aj obyvatelia jesenných farieb vidieka ,
odvážne s hrdosťou sa klaňajú na vlastnú popravu.
Prekrásna pustá alej atlétov topoľov,
vzýva teplý večerný letný prach,
pripustí pod svoje krídla len koruny sokolov
a človek ten je iba studený krvavý dážď.
Veľké zelené plechové krabice
s ohromným rachotom ako snehopád,
preženú sa cez prekvitnuté láskou ulice
a vzápätí sa naplní mŕtvym smutným drevom sklad.
Vaše listy poštár vietor odnáša,
každý patrí niekomu,
zima Vám dá zajesť z jesenného koláča
a potom Vás usadí na dvore môjho domu.
Žltá, červená, hnedá farba
to sú farby jesene,
a možno už do konca marca
vykukne prvý púčik čerešne.
Bojím sa prestrašenej pravdy ľudskosti,
bojím sa stratiť krásu jari,
bojím sa vstúpiť do aleje zo zlosti,
bojím sa, že uvidím zdesenie na mojej tvári.
Desím sa toho obrazu,
desím sa predstavy bez stromov,
stromy mi spievali v kolíske a zrazu
sa ocitnem v krajine plnej panelových domov.
Milujem syčanie dopisov pod nohami,
milujem vôňu tvojho lístia,
hoc ti krv netečie žilami,
vždy budeš vzor môjho bytia.
^
Snáď
Snáď som iba plachta čo sa vo vetre vlní!
Snáď som iba vojak čo si rozkaz plní.
Snáď to dieťa vonku nebude azda moje.
Snáď ľudí nepohltia prázdnotou ľudské stroje!
Snáď dospelosť už kvitnúca na prahu mojej jari,
snáď obraz môjho ja hladinu nesčerí,
snáď vietor už vyzametá moje zabudnuté kúty,
snáď sa nikto nepodelí o moje tri Svätoplukove prúty!
Snáď je to len tráva čo odpočíva schnúca,
snáď je to len nevesta smrti, mne súca,
snáď je to i doktor, čo pomôže mi v núdzi,
snáď pre Vás neostanem len niečím páchnucim.
Snáď je to hrdosť čo my mysľou letí,
snáď je to svetielko čo mi na cestu svieti,
Snáď ma vyvedie za ruku držiac,
snáď je to svetielko veľké ani mesiac.
Snáď ma okno neklame celé tie roky,
snáď ukazovalo pravdu a neskrývalo muky,
snáď nájdem niekedy pravé šťastie v láske,
snáď ruku v ruke o exotickej kráske.
Snáď smutný koniec filmov sa na dobré obráti,
snáď spev plný žalmov sa v trilkovanie zvráti,
Snáď orol nestihol padnúť z hniezda,
snáď mi ešte horí môjho života hviezda.
^
Obrazy
Pestrých farieb života odvážne sa vzdávam,
niekedy stavy šialenstva ako i dnes mávam,
niesom ten, kým som bol,
niekedy i myslím, že mi diabol k tomu dopomohol.
Ohrýzané nechty svedčia o povahe,
som slaboch a odpad ako i zvyšok nechtu na podlahe,
neviem čo, ako, prečo vôbec niečo,
Vnútorný boj prežívam a myšlienky ako lečo.
Akože dovidenia,
riekol som svojej láske,
rozlúčili sme sa za dlhého lúčenia,
Už nehľadali krásu vo vráske.
Pod lampou večernou,
potok sýto-žltej farby,
okato láme protistojné veci,
ktorých dodržať tvar mal by.
Lež potok zázračný,
ani žltý tieň,
vlieva sa do kruhov,
sťa ranné slnečné lúče v prachuplnú rytiersku sieň.
Ako hrdlá hrdličiek,
tak i naše srdcia sa vzdúvajú,
polapiť, uväzniť, odlúčiť ,
sa nikdy nedajú.
Ako i misa,
napĺňa sa vodou,
tak i moje telo,
túži za slobodou.
Vonku ešte len svitá,
a ja počujem tvoj hlas,
teplú kávu v tom istom hrnčeku,
mi prinesieš zas a zas.
vôňa kávy prebehne izbou,
vtedy sa niečo vo mne prebudí,
akoby sa káva zahrávala s mojim mozgom,
lebo ten nič iné ako spomienky necíti.
^
Domov
Tak tu si otec vyrastal,
Na tejto stoličke si jedol,
V tomto dome ti bozk život dal,
A tu si z prvého krôčika spadol.
Hlinené múry horko vzlykajú,
preplačú sa k blatu,
svojho syna i otca hľadajú,
no nikdy už nebudú tu.
Koľko krát si sa dotkol tejto kľučky,
Zlatý lesk mosadze vystriedala hrdza,
Všetko plače pre tvoje starostlivé ruky,
Šťastie s kľud nahradil studený vietor mŕtva.
O tento stôl si sa opieral,
Tu si starosti zažil,
A keď ťa život pripieral,
Hoc i bojoval by si ako nežil.
Len hodiny sa nezmenili,
Stále ťažko tykajú,
S nádejou, že v poslednej chvíli,
Skôr než padnú ťa opäť zbadajú.
Hnedé stoličky už zostarnuté,
So žltými vráskami po stranách,
Už nie ako predtým zasunuté,
Už ich čas ticho odratúva prach.
Tvoja fotka krásne usmiata,
Ja čakám kedy mi povie,
Veď máš ešte sestru i brata,
A Matka, jej srdce je len tvoje.
Slnko už nie je ako predtým,
Keď každé ráno šepkalo na tvár,
Sem-tam ešte s nádejou na ulici sedí,
A čaká kedy sa vráti jeho jasnejší brat.
Riečka malinká, dýchala životom,
Ako malý chlapec si sa jej dotýkal,
Kamene žili z tvojich spomienok,
A utišovala ťa keď si jej v náruči ležal.
Obloha zatiahnutá, ťažko narieka,
Podlaha zadusená, čaká na človeka,
Dvere popraskané ani vajíčkové škrupiny,
Ľudia horko plaču keď prechádzajú cez túto časť dediny.
Moje slzy tie ohrievajú domov,
Keď spomienky mi ťa prinesú až domov.
Domov tvoj,
Ten bol tento kraj,
Omrvinka nášho sveta,
Ale pre nás, to bol náš malý rozprávkový raj.
^
Tri bodky
O tri bodky ani lienka nezakopne,
tri bodky ako semafor v tme,
tri bodky prekrásne žiaria na oblohe,
ani kryštáliky cukru v čokoládovej poleve.
Tri bodky na tvojom krásnom tele,
je to naše tajomstvo, i keď malé,
tri bodky nakreslené na stene,
tri bodky ako rujuchtivé jelene.
tri bodky ako ťavy na púšti,
tri bodky ako tajnička, čo lúštiš,
tri bodky ako diery po guľkách,
čo sa prebili až dnuká.
Tri bodky na snehobielom kožuchu,
tri bodky ako kvapky ortuti na suchu,
tri bodky ako kvapky čo pobozkajú list,
a tri bodky za vetou, musím už ísť...
tri bodky ako lopty na prázdnom ihrisku,
tri bodky ako žiarovky na smetisku,
tri bodky ako nechty tvojich prstov,
tri bodky ako človek bez slov.
tri bodky čo pomôžu ti v núdzi,
tri bodky ako pehy na školáčkinej blúzy,
tri bodky tak prekrásne ťa pohladia,
keď sú tri ako princezné z podhradia.
^
Bojím sa
Nenachádzam slov, pre moju myseľ,
bojí sa lásky, dakto to nedomyslel.
Bojí sa moje vlastné srdce vykuknúť,
bo nechce už na kolená padnúť.
aj keď tvoje oči moje láskajú,
aj keď pri tebe sa od seba odtrhnúť nedajú,
aj keď dotyk tvoj vo mne všetko prebudí,
stále sa moje srdce bojí.
je ako pes zbitý palicou,
je ako starec blúdiac ulicou,
je ako kočiarik v čiernom chladnom tunely,
je ako umierajúci v čistej posteli.
No možno si tá čo truhlu otvorí,
možno si to svetielko v tunely,
možno si môjho roku nevesta,
a možno sa mi to iba zdá.
Ale v tejto chvíli sa bojím,
čo ak opäť slzy na perách ucítim,
prosím nezraň moje srdce,
prosím nie teraz ani nabudúce.
Ja už chcem úplne všetko skutočné,
ja chcem teba ako vypínač v tme,
ja ťa chcem cítiť v mojom náruči,
chcem sa s tebou deliť o všetko čo nám život poručí.
prosím staň sa mojou,
staň druhou polovičkou môjho ja,
staň sa mojou dospelou,
dospelou môjho života.
^
Raj
Predstav si raj,
A moju tvár v ňom,
Rýchlo si niečo želaj,
Sťa ošľahanú rieky tokom,
Predstav si raj plný lásky,
Predstav si zabudnutý,
Burinou zarastený vagón,
Hrdzou sťa červami vyhlodaný,
A seba ako pevný a lesklý chróm.
Veľa ľudí z Vás ,
Smejete sa mu,
Veď aj na vás príde čas,
Aj vy budete odstavený tu.
A ty chlapec ,či vieš ?
Akú budúcnosť nám pripravili.
Možno ,že keď dožiješ,
Tak to zistíš v jednej chvíli.
Snažíš sa nájsť sveta zložitosť,
Snažíš sa s ním udržať krok,
No však postoj , skríkni dosť,
A ukáž im svoju oddanosť.
A či si vieme ľudia oceniť,
Že ponúkla sa nám chvíľa žiť,
Ľudia vážme si to veľmi,
NA druhej strane možno čakajú šelmy a bez helmy.
Zo všetkých strán plamene šľahajú,
Tvoje nohý bláznivo po podlahe lapajú,
Len tekutý kov leje sa ti na tvár,
Len požehnanie vidieť krv a strach.
Kde si to,
Nevieš,
Ale pamätám si to,
Zisťuješ.
Brána,
Aj keď pekne zastaraná,
Človek,
Mýto je pre neho čokoľvek.
Ale tebe všetko spálil tieň,
Je slizký ako lieň,
Trieskaš rukami na pekelnú bránu,
Nik ťa nepustí,
Hoc i boh počuje tu ranu.
Si pre nich nič,
Ty si nezaslúžiš aby si sa volal po nich,
Aby ťa nazvali čistým,
Oni sú cirkev a ty si klistýr !!!!
^
Ruky
Krása je vaše druhé meno,
Sila spája vás,
Drsnosť,
I nemý obraz.
Hladíte nežnosť nežnosťou,
Zabíjate hlúposť drsnosťou,
Viete lásku vložiť,
Ale aj s chuťou zabiť.
Všetko čo ste dokázali ,
Za to vďačím vám,
Svet ste nám ukázali,
Klaniam sa len vám,
Ruky na vás je poznať,
Čo ste už prežili,
Či už sa vám podarilo šťastie podarovať,
A či k vám tečie krv cez žily.
Ach otče ,
Teplo z nich sálalo,
Prečo,
Boli priložené tak málo,
Istota,
Bol som v paláci bezpečia,
Lež umreli mi,
A teraz na moje všetci útočia
Lež zabudli by.
Chcú ich ,
Otče ,kde si,
Nože podaj mi tú svoju,
Nech som v bezpečí.
Dotyk tvojich dlaní,
Nič tie moje nezraní,
Držal som ťa za ruku,
Pamätáš?
Keď si strácal sily,
Lež si nekričal, nenariekal.
Hoc by ťa i bili,
Ruky tvoje chvejúce,
Zvierali pevne moje,
Boli spolu plačúce,
A podstupovali ťažké boje
Vidieť silu ,
a vážnosť strácať pred očami,
Bol si tu,
A teraz si nad nami.
Tvoje ruky,
Zavriem oči,
A matne vidím ich,
Prepáčte mi,
že nebol som pri vás v poslednej chvíli.
Ešte teraz cítim,
Váš dotyk,
Sťa nebo žlté,
Lež voda kvapká v rieku,
A ja sedím dnu,
Nezistím že som stratil vieru,
Ja nepatrím sem,
Och svetu, svetu.
Rútiac sa mrakodrap,
A ja stojím pod ním,
Nebojím sa ťa,
Vypadni,
Padá, spomalený film,
A ja sa už celkom isto necítim,
Päsť moja,
Odráža posledné kúsky nepokoja,
Strácam nohu,
Ako keď mucha stratí slobodu,
Ako keď jej odtrhnem krídlo s potešením,
A len jemné prasknutie medzi prstami cítim.
Potom rozmliadźgnem ju na taniery,
A tanier celý biely,
Sa ocitne v krvavom kúpely,
Ako keď sa milujú nedospelí.
Jazykom slastne ostatky oblížem,
Do poslednej omrvinky zlížem,
Potom sa až za uchom zalížem,
A špinu hanby odtiaľ vylížem,
Som sám tomu na vine,
Veriac v zázrak,
Moje oči už nehľadia nevinne,
Bodaj sa obŕatim v prach.
Áno mám výčitky,
Mal som sa s ním rozlúčiť,
Áno v tejto chvíli mám chuť skočiť,
A svoje vnútro na tisíckami nôh prechodenom chodníku zočiť.
Som, ale nie už ja,
Budem ale už nie my dvaja,
Ten kto som bol odišiel s tebou,
A navždy prešiel štvrtou métou.
Plač,
Vlasy si trhám,
Skáčem,
A už sa chytiť nedám.
^
Verejná vec
Je to verejná vec?
Moje súkromie?
Čo vás je do toho?
Čo mlčí a nič nepovie!
Prechádzate po ľuďoch,
Ako skalpel po mäse.
Režete nás a
Kŕasne sa chechcete.
Zárábate peniažky,
A bez práce,
Čakáte ,
A my sa trápime.
Ja som ja,
A ty si nikto.
Svoje problémy si ukazuj,
Ty niktoš.
Zadychčaný sťa betónové prasa,
Ponáhľaš sa,
Aby si stihol svoju reportáž,
Do večerných správ dodať.
Je ti jedno,
Absolútne,
Tváriš sa len tak ako treba,
Ale pritom si len socha z kameňa.
Nosíš všetku ťarchu sveta,
Zaujíma ťa, len nový príspevok,
A ľudský život len tu a tam.
Sa mihne ako nie tvoj predsudok.
^
Hrdina
Spoločnosť sa nám rozvíja,
Sme však pripravený?
Svoje potomstvo na smrť posiela,
Bude treba mnoho hliny.
Krvou nasiaknutá rodná zem,
Poľana nám popod prsty uschýna,
Hoc sa snažíš deň čo deň,
Mnoho z nás si ťa nevšíma.
Si iný ako všetci ostatní,
No ver že milujem ju i ja,
Bojuješ za našu vlasť, Tatry,
No som zbabelec utiecť od zla.
Bojím sa že zlo si ma nájde,
A takto som síce uväznený,
A stratím i sen , nádej,
Nebudem žiť v slobodnom väzení.
Miluješ Slovensko,
krajinu rodnú,
Nádherné výšiny,
Ľudskosť biednu,
prekrásne lesy,
Nebomodré potôčiky,
A vlnky sa hrajú,
Ako malé tátošíky.
Hoc i mach na snehobielom kremeni,
Dotykom cítiš vlhký koberec,
Kamienky šepkajú ti na dlani,
Nikomu o tejto kráse nepovedz.
Zhlboka dýchaš,
Nemôžeš prestať,
Krajinku svoju,
Nechceš strestať.
Hlinu na perách,
Cítiš jazykom,
No jesť sa nedá,
Ani omylom.
Púpavu sfúkneš,
Prekrásne klbká peny sa rozletia,
Opäť sa nadýchneš,
No tvoje pľúca stále nestačia.
Sleduješ mravce,
Sú také nebojácne,
Držia vždy spolu,
V hrdosti sú vytrvalé.
Pohladíš srnku,
Dáš jej vody,
Hoc nemáš hrnku,
Pije ti z ruky.
Stojíš nahý na úpätí hôr,
Stojíš sám ako v plote kôl,
Nádej sa ti odratúva v mysli,
Čakáš kedy prvý Slovák zistí.
Oni to nevidia,
Čo majú pod nohami,
Aké štastie máme Slováci ,
že sme sa narodili pod Tatrami.
^
Lekcia života
Lekcia života,
Ako malá injekcia,
Vlezie ti pod kožu
Stane sa kapitulácia.
Ako hrozná vína,
Gúľaš sa ku mne,
Podídem aj ja,
Tvoj zrak však na tebe.
Túlaš sa po lesoch,
Po morských kríkoch,
Sadíš trávu na skalách,
A potom že divoch,
Jednoduchá stavba slov,
To si dokázal,
Veď na nič iné si sa nezmohol,
A predsa si vyhrať mal.
Skáčeš si na ničom,
Len tak v povetrí,
Veď tvoj zrak to zisti,
Keď to ucíti.
Krídla nemáš,
Ani zobák
A predsa lietaš,
Si aj tulák.
Ony by len brali nádej,
Mam sto chuti na Vás zanevrieť,
Ale nádej že povie pod ďalej,
Hreje a nedá v srdci nezovrieť.
Koľko ešte, koľko mám,
Trápiť svoju dušu,
Ja sa ti diabol nepredám,
Vypadni lebo schytím lásky kušu.
^
